Veľký Choč

Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú —či ozaj zas vidia, čo teraz nechajú!Svet šíry pred nami — my samotní dvaja —či prídeme kedy zas do nášho kraja?(Janko Kráľ)

Najlepšie výlety sú tie spontánne, však? Jedna vec je však istá, v horách aj tá spontánnosť musí byť dobre premyslená. Trasa naštudovaná, autobusové spojenie tiež a môžeme na výlet. 

Zisťujeme, že na Slovensku je bez auta ťažko, ale trochu odhodlania a zvládne sa všetko. Pauzu na stanici sme využili na posilnenie sa horalkami a pagáčmi, čo som ja osobne (tá horalková časť) neskôr aj trochu oľutovala. Cukor ešte len budem potrebovať. 

Keď som už pri tej Ružomberskej autobusovej stanici, nedá mi nespomenúť fascinujúceho pána, ktorého sme mali česť zhliadnuť. Očividne zamestnanec autobusky, nachystal si pekne krásne fľaše s vodou, počkal si na určený autobus a odhodlane dal sa Vám ho pucovať. Veru že mu to išlo od ruky, až nám v srdciach zaplesalo. Toľko odhodlania sme už dávno nevideli. S Dobroslavom sme sa zhodli, že na pracujúcich ľudí sa skutočne veľmi dobre díva! 

Chvíľka ticha za Jurka!

Ale to už bol čas zanechať Ružomberok Ružomberkom a vydať sa ďalej- do Valaskej Dubovej. Dobroslávko na internete vyčítal, že práve z tade vedie tá najfrekventovanejšia trasa na Veľký Choč... Chvíľu sme rozmýšľali, koľko ľudí môžeme teoreticky stretnúť na horách v utorok ráno. Usúdili sme, že nie veľa a tak sme sa riskli i tú frekventovanú- vraj krajšiu trasu.

Ako som rozprávala o tej premyslenosti výletov na hory a tak podobne... Musím sa priznať, že ja, Velislav, som v tomto prípade úplne sklamala. Celá administratívna činnosť bola v Dobroslavových rukách, za čo som nesmierne vďačná. Tak sa stalo, že až po vystúpení z autobusu pred Zmiešaným tovarom, som zistila, čím by mi mala byť Valaská Dubová povedomá! Tí trochu viac oboznámení so slovenskou históriou určite vedia na čo narážam. Samozrejne, na hostinec, v ktorom vraj mali lapať Jánošíka! Toľko vzrušenia o pol desiatej ráno!

Očividne nadšený Dobroslav!

    Padá rosa, padá, za bieleho rána,     plačúci paholček ovečky zaháňa:      Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami,   veď už viac Jánošík nepôjde za vami!   Dolu, kozy, dolu, z tej vysokej skaly,    veď nám už tí páni Janíčka zlapali!   ...   I bol by už Janík na slobode býval,    keby sa na neho zlý duch nebol díval.   No, baba, babečka zavreští z prípecka:   ,,Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!"   Nasypali hrachu pod jelenie nôžky:   hneď mu dali na ne centové ostrôžky.   (Ján Botto, Smrť Jánošíkova)

Ale to už bol najvyšší čas skutočne sa pustiť do šľapania. Keď som sa pozrela na vrchy nad dedinou, nebolo mi veru všetko jedno. Mala som sto chutí chvíľu ešte počkať na otvorenie krčmičky, dať si jedno chladené a pustiť sa nazad smerom na Pohronie. Dobroslav však mal do toho tiež čo povedať a dobrovoľne/nedobrovoľne, musela som sa nakoniec pustiť hore do kopca. S odstupom času musím poznamenať, že vydriapať sa z dediny bol pre mňa najťažší úsek celej trasy. Teleso v pokoji má tendenciu ostať v pokoji. Keď som sa nakoniec udala do pohybu, celkom to aj išlo!

Toto bol ten v-žiadnom-prípade moment. A to som bola naivná! To nebol Choč ani zďaleka!

Začali sme teda kráčať. Pochod je to v skutku malebný, samé stromy a šutre. V podstate stále do kopca. 

Ešte o tom v nasledujúcich príspevkoch budete veľa počuť, tak som sa rozhodla priznať to už teraz. Ja Vám mám poriadny strach z medveďov. Nie som si istá, ako sa to u mňa dostala až do takéhoto kritického štádia, ale skutočne, vidím ich už aj za každým druhým kontajnerom na námestí v Banskej Bystrici. Na festivale vo Východnej som si teda kúpila píšťalku (resp. ocino ju kúpil bratovi, ja som ju iba zhabala) a od vtedy ju poctivo nosím na všetky naše výlety do lesov. A samozrejme, pískam na nej každých 10 metrov. Dobroslav Vám o tom môže porozprávať svoje. Na druhej strane, žiadneho medveďa sme zatiaľ nestretli a bola by som nerada, keby sa to v dohľadnej dobe zmenilo. Ak stretnutie s mackom nie je ani Vaším snom, nie je od veci takisto si so sebou zobrať píšťalku alebo zvonec. Ešte stále tu je aj možnosť hlasnej vravy alebo spievania si. To je však spojené s tým, že sa do kopca rýchlejšie zadýchate. Takže, ako chcete, hovorí zo mňa len moja obsesia medveďmi.

Chvíľu som sa bála, že mi Dobroslav skutočne ublíži.

Keď sme už konečne vyriešili túto moju drobnú odbočku týkajúcu sa medveďov (veď ja Vám chcem len dobre), môžeme sa konečne vydať ďalej hore kopcom. Ľuďom, ktorým sa z nejakých zvláštnych príčin páči plazenie do kopca si skutočne prídu na svoje, čaká Vás približne 2-hodinový výstup, stále do kopca. Popri ceste si rozostavané informačné tabule pojednávajúce o faune a flóre a všetkých tých veľmi fascinujúcich veciach. My sme ich samozrejme preštudovali podrobne, aj keď len pre to aby sme si trochu vydýchli. 

,,Toto je Choč, to musí byť Choč!" Koľká naivita!

Vzďaľovali sme sa civilizácii čoraz viac. Les každú chvíľu redol, aspoň tak sa zdalo. Ale to bol len očný klap. Za každý vyšlapaný úsek sa pred nami zjavil ďalší, ešte o niečo strmší. Po hodinke šomrania a fučania sme stretli skupinku troch chalanov, ktorí išli na opačnú stranu. To sme sa rýchlo snažili utrieť z čela pot a tváriť sa aspoň trochu fit alebo keď už nie fit aspoň nie až tak zúfalo. Myslím, že sa nám to nepodarilo ani trochu.  Udychčane sme sa pozdravili a pokračovali v ceste.

Úseky sa asi pamätajú len podľa ľudí, ktorých na nich stretnete. Tak aj my asi o desať minút stretáme ďalšieho pána idúceho oproti. A ten nám vraví nech sa nebojíme, že už sme skoro tam. Vypleštíme oči, pozrieme na hodinky. Ani nie po dvoch hodinách? Začali sme sa cítiť ako pani turistky. Až potom sa z neho vydralo, že si myslel, že ideme len na Poľanu (nedôvera v jeho očiach, keď sme mu povedali, že mi až na Choč nebola veľmi lichotiaca), mávol rukou a povedal, že na ten Choč máme z lúky ešte pekný stupák- ani nie tak dlhý ako príkry.  Presne to sme chceli počuť.

Ale pán nám neklamal a skutočne sme o chvíľu boli hore na Strednej Poľane. Slniečko pražilo a všetko to bolo náramne idilické, lúky i kopce. Len to už stálo za ten pot, ktorý sme v doline nechali. 

Chočské vrchy sú známe tým, že vytvárajú masívy a nie hrebene. Čo to znamená pre nás ako turistov? Ak chcete vyliezť na viacej kopcov, musíte si ich po jednom vyšlapať a zošlapať, žiadne hrebeňové prechádzky nečakajte. A tak aj z rázcestia na Poľane môžete sa vybrať hneď na niekoľko ,,Chočov".

Bolo pol dvanástej a tak sme sa rozhodli dať si niečo medzi desiatovou a obednou prestávkou. Trochu sme sa pomotali po lúke a naďabili na luxusný Hotel Choč. Ako som počula, keď núdza na horách prikvačí a nemáte sa kde skryť, aj takýto domčíčok poteší viac ako špičkový hotelisko dolu v doline. Dnu bolo niekoľko priční, ohnisko a nejaké to náčinie (sekera na nachystanie dreva...)a samozrejme, upozornenie na hojný výskyt medveďa. To sa mi tam už pred chajdou tak pohodlne nesedelo. Aj tak už bolo dvanásť  a nad horami sa zberali búrkové mračná. Museli sme sa poberať. Tento krát sme už cieľ našej výpravy už v niektorých úsekoch aj videli. Stúpalo sa nám o to ľahšie.

                                                       Keď tak nad tým uvažujem, tento príspevok musí byť pre Vás 

poriadne nezáživný. Stále len nejaké stúpanie. A to ho len čítate! V skutočnosti človek niekedy v týchto úsekoch za Poľanou začne uvažovať, prečo to vôbec robí! A vtedy prichádza na rad plánovanie dopredu. My sme si totižto ešte vtedy neboli isté, ktorou trasou (a do ktorej dediny) sa vrátime nazad. Nuž, po chvíľkovom dumaní sme sa zhodli na Jasenovej. Vraj pôjdeme pozrieť Kukučína, potom precupkáme do Vyšného Kubína a dáme si jedno poriadne chladené. To bol prosím pekne plán na ktorom sme sa uzniesli a kráčalo sa nám lepšie. Ale len chvíľu, kým neprišla kríza. Na každého človeka pri turistike príde kríza, skôr či neskôr, podľa kondície. To už len musíme zatnúť zuby a pokračovať, potom to už pôjde zotrvačnosťou. Vidina krčmy vo Vyšnom Kubíne bola v tomto na nezaplatenie a odhodlane sme šliapali ďalej. (Aj keď by som ani najväčšiemu nepriateľovi nepriala v tej chvíli počúvať to naše šomranie.)

Počasie bolo veľmi zvláštne, okolo sa zbiehala búrka, v diaľke sme počuli hrmenie a na nás pražilo slnko? Bol čas na nanesenie ďalšej ochrannej vrstvy opaľovacieho krému. Ale to sme už boli skoro na vrchole. Ten sa nám zjavil nečakane! Fučiac do kopca a zrazu sme boli tam. Sami sme tomu neverili. Na vrchole, pred jednou (výstup sme dali rýchlejšie ako bolo písané na tabuli a to sme skutočne často stáli), už bolo zopár dobrých duší (českých) tak sme sa snažili skrotiť dych a to všetko a poprosili sme ich o spoločnú fotku. Inak by nám predsa nik neveril. Výhľad bol neskutočný, i keď nám mraky nedovolili vidieť skutočne do ďaleka, stálo to za to. Na každú stranu, na ktorú ste sa zvrtli bol iný kraj. Videli sme Liptovský Maru, Nízke i Vysoké Tatry, na druhú stranu Orava. Za dobrej viditeľnosti vraj môžete dovidieť až do Krakova! Na vrchole sme našli zošit, do ktorého sa môžete zapísať a podeliť o svoje nadšenie, lebo inak to ani nejde. 

Okolo nás však začalo hrmieť častejšie, i mraky sa začali kopiť o niečo viac. Rýchlo sme dojedli, čo sme mali a vydali sa na zostup. Ešte sme predsa len mali pred sebou ďalšie 2 a pol hodinky zostupu. V ovzduší bolo cítiť prichádzajúci dážď a letnú búrku.  Všade naokolo vraj pršalo, ako mi sesternica, ktorá v tom istom čase liezla na iný kopec na Liptove neskôr povedala, oni sa museli spred vrcholu kvôli búrke vrátiť, a nám sa oboje nakoniec zázračne vyhlo.

Dole kopcom je niekedy ešte náročnejšie ako do kopca. To sme si s Dobroslavom vyskúšali na vlastnej koži, keď nás už po chvíli začali tiskať topánky. Keď sa k tomu pridal ešte aj fakt, že sme sa po výstupe a krásnom výhľade museli vrátiť medzi ľudí, bolo nám ešte clivejšie. Proste, zostup bol pomerne neveselý a použila by som slovo fádny, keby nemalo také negatívne znenie. Bola to proste lesná cesta z kopca a z kopca. Po tabuľkovej hodine (reálnych 40 minútach) sme sa dostali k rozcestníku na Vyšný Kubín a Jasenovú. Síce naša konečná stanica bol Kubín, odbočili sme na Jasenovú. Povedali sme si, že keď sme už tam, pôjdeme vzdať hold nášmu prozaikovi. Do Jasenovej bola písaná hodina 10m, no dali sme to rýchlejšie a to aj so zarozprávaním sa s dvoma paničkami na hubách. My sme Vám totižto pomerne komunikatívne a veľmi rady sa porozprávame s ľuďmi, ktorých cestou stretneme. Ani neviete, čo sa všetko podozvedáte. Ale to si nechám pre seba. 

V každom prípade, v Jasenovej, pred Kukučínovým domom (po navigácii istého veľmi priateľského pána) sme podľa môjho mobilu stáli presne o 15:04. Vtipne nám bolo, keď sme sa pozreli na otváracie hodiny a zistili sme, že sú otvorení len do tretej. Ale to už sa do toho zaplietla priateľská oravská nátura a pani, ktorá má dom na starosti nás pustila dnu aj tak, v podstate vo svojom voľnom čase. Z chvíľky, ktorú sme je sľúbili, že sa zdržíme bola hodina a pol! Nadšenie a úcta ku Kukučínovmu dielu a slovenskej kultúre ako takej bola hmatateľná a veľmi poučná. Keby si viac ľudí uvedomilo, aký poklad u nás máme, na Slovensku by sa nám žilo veru lepšie! Keď sa rozhodnete ísť na túru na Choč, Jasenovú určite neobíďte!

Pol piatej však už bol najvyšší čas aby sme sa vybrali do susednej dediny. Popri hlavnej ceste, tak 1 a pol kilometra sa nám išlo veľmi zvláštne. Po niekoľkých hodinách v lese sa chodidlám nepáčil tvrdý rovný asfalt. Zaťali sme zuby a docupkali do Vyšného Kubína, skontrolovali odchody autobusov a vydali sa hľadať Hviezdoslavov dom (Aký trapas, keď sme zistili, že už dávno nestojí a nevedeli sme o tom. Na jeho mieste však postavili pamätnú tabuľu, takže sme tam nešli darmo.) a nakoniec sme dorazili aj do tej vymodlenej krčmičky. 

Začali sme kráčať okolo trištvrte na desať a s hojnými prestávkami a nie príliš rýchlym tempom sme v Jasenovej boli o tretej. Výstup  nám trval približne 3 hodiny. Stupáčik to bol miestami poriadny, budete potrebovať pevnú obuv a odhodlanie, ale v konečnom dôsledku nie je nič, čo by človek s pevnou vôľou nezvládol! A ako som sa dozvedela dodatočne, Choč je aj perfektným cvičiskom pre trúfalcov, ktorí sa chystajú napríklad na Kriváň. A teda: len do toho, Veľký Choč je perfektný!

(Celá báseň Choč: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/496/Kral_Choc/1#ixzz37iW69fZk)