VEĽKÁ SVIŠŤOVKA A ZELENÉ PLESO

Pokyny odovzdané, cesta naštudovaná, počasie nádherné... Všetko nám hralo do karát a tak prečo si to trochu neposrať medziľudskými vzťahmi. Veď nič nemôže byť dokonalé, n'est-ce pas? Chudák len úbohý a priam nadľudsky tolerantný Jožko, čo nás toľký čas musel znášať a pritom sa tváriť, že mu to ani nejak neprekáža. Ale teraz už k veci.

Dňa 24. júna 2014, v rámci našej tatranskej dobrovoľníckej služby dostali sme za úlohu vyčistiť žltú turistickú trasu vedúcu od Zeleného plesa po Šalviový prameň. 

So. Challenge accepted a hurá najzaujímavejšou trasou! Zhlboka sme sa nadýchli (asi hlavne milý Jožko, čo nás celý deň musel znášať), zbalili krompáč, motyku a vrecia na smeti a vydali sa cez Veľkú Svišťovku k už spomínanému Zelenému plesu.

Jožko a Velislav cestou na Svišťovku

Komplikácie sa objavili hneď na začiatku, ale akonáhle sme prekonali najstrmší úsek, s rednúcim vzduchom aj atmosféra prestala hustnúť a tak sme sa už pri Svišťovke tešili celkom dobrej nálade. Tu sa nám naskytol priam dych berúci pohľad na štíty a doliny obkolesujúce malé pleso zelenkastej farby, kdesi v diaľke pod nami. Veru nie, netreba nám Slovákom za krásou hôr do Švajčiarska cestovať.

Čierne a Zelené pleso zo Svišťovky

Cesta zo Svišťovky k Zelenému plesu viedla pomedzi kosodrevinu a jednostaj klesala, čiže aj skál pomaly ubúdalo. Mali sme šťastie na úplné súkromie, tak nás svojou prítomnosťou poctil aspoň kamzík. Túto našu vysokohorskú kozu sme cestou zočili ešte jeden či dva razy, no narozdiel od toho prvého, keď sa zjavil sotva päť metrov pred nami, neveriacky, ba prisahala by som, že trochu pohŕdavo si nás premeral a spokojne, s presvedčením, že sme načisto neškodní, odcupkal preč.

Velislav pri zostupe zo Svišťovky

Bez problémov sme zdolali aj pre nosičov náradia nepríjemnejší, no o to zaujímavejší úsek istený reťazami (mali sme šťastie na suché počasie, keby boli kamene mokré, išlo by sa zrejme veľmi zle) a ešte pred obedom dorazili k plesu. To bolo priam čarovné a tak sme si hneď na jeho brehu posadali a už tradične vybalili obed.

Velislav obeduje

Posilnení jedlom a v dobrej nálade po úspešnom výstupe a zostupe pustili sme sa do roboty. Tej tam bolo požehnane. Ide o úsek veľmi ľahko prechodný. Široká, takmer štrkovitá cestička podľa značenia slúži aj ako cyklotrasa, teda sa niet čo čudovať, že každým krokom pribúdalo ľudí a s nimi i smetí. Ide zjavne aj o obľúbenú trasu školských výletníkov. 

Žľaby na ceste nám ale dali poriadne zabrať. Ani jeden z nás nebol príliš zanieteným hráčom Tetris a tak vo veľa prípadoch problémy riešila hrubá sila. Cestu, čo by nám inak aj veľmi ležérnym tempom nemala zabrať viac ako 2 hodiny, schádzali sme tuším viac než päť. Bola to skúška našej výdrže a priznávam, že na konci už ani netuším ako som za sebou nohy ťahala.

V tejto etape cesty nám už veru nebolo všetko jedno. Pomaly sa blížila hodina odstávky lanovky, ktorú sme stoj čo stoj chceli v našom zúboženom stave stihnúť (hovorím samozrejme v mene mojom a Velislavovom, Jožko je stroj, so závideniahodnou trpezlivosťou), poslednú trasu predpokladanú na hodinu sme s vypätím všetkých síl a maximálnym sebazaprením prešli za 45 minút. Lanovku sme aj skutočne stihli a zmorení sa doplazili až do ubytovne na Skalnatom plese.

s Velislavom pri zostupe zo Svišťovky

Nebolo to ľahké, ale zvládli sme to my, zvládnete aj vy. Ak si na spestrenie času nevezmete krompáč a motyku, užijete si aj jednu z príjemných, neveľmi náročných tatranských túr.