Ku Křiváni Ľudovíta Štúra

Křiváni, na tvém stál sem již temeni, 
s kterého vážně na Tatry pozíráš,
ó, stál sem tamo ve citů víření, 
blíže blankytu, který ty podpíráš: 
již se mi toužby vyplnily dávné,
vzdav poctu modle našich Tater slavné. 
(Ľudovít Štúr)


V ankete denníka SME o najkrajší vrch a neskôr i najkrajšie miesto Slovenska vôbec tento rok vyhral Kriváň, a vyhral aj rok pred tým a pred tým a vôbec- nikto z nás nemôže tvrdiť, že tento symbol Slovákov nie je štít nádherný a hodný potu, ktorý sa z turistov valí pri jeho zdolávaní. Veď aj Štúrovci ho považovali za akýsi medzník vo svojom osobnostnom národnom obrodení.

 Kriváň týčiaci sa nad Horným Liptovom nás lákal už pomerne dlho. Na záver tohtoročnej turistickej sezóny sme  sme sa teda konečne odhodlali zdolať ho i my.

Rozhodli sme sa rýchlo, len tej guráže nám akosi ubúdalo s každým prečítaným článkom o výstupe. Klasifikácia- náročná celodenná túra- a ešte k tomu aj každodenné predpovede búrok nedodávali odvahy. S odstupom času si myslím, že to my sa mi sme si Kriváň v hlavách akosi znebezpečnili, zťažili a zdobrodružnili. Na turistický chodník sme nastúpili s malými dušičkami, ale keď sme už raz kráčali a míňali a boli sme míňané desiatkami turistov, ani sme nevedeli ako nám cesta ubiehala! Stačilo povedať si- na Kriváň sa  robí celonárodný výstup, nuž vyjdeme i my. A skutočne sme vyšli, ale k tomu sa ešte dostanem.

Na Kriváň sa dá vyraziť z dvoch miest- Troch Studničiek alebo zo Štrbského plesa. Cesta z Troch Studničiek má vraj byť kratšia a rýchlejšia, ale za to strmejšia. Zo Štrbského plesa zasa idete zo začiatku veľmi mierne, priam dole kopcom a až neskôr, od Jamského plesa sa začína reliéf dvíhať. My sme zvolili práve túto cestu.

Ako som už spomínala v predošlých článkoch, nemotorizovanému turistovi je na Slovensku ťažko, tak aj teraz, ak sme sa chceli na cestu vydať v rozumnom čase, museli sme sa spoľahnúť na dobročinnosť našej jednotky v zálohe s krycím menom 2D +/- 1 člen, ktorá nás doviezla na Štrbské pleso. O siedmej hodine nám spravili úvodnú fotku pri rázcestníku pri liečebnom dome Solisko. Bez nej by sme predsa nemohli začať žiadnu túru.

Začali sme kráčať, trošku do kopčeka a potom dole a dole a dole- v tele nepríjemný pocit, že všetky výškové metre, ktoré teraz zostúpime si o niečo neskôr pekne odpracujeme. Asi hodinku sme postupovali terénom, ktorý bol kedysi lesom, ale teraz je bohužiaľ už len holinami s kde tu stojacimi vyschnutými stromami. Na jednej strane sme videli mostíky, na druhej strane cestu pod nami- autá ako červy hmýrili sa hore dolu. Bola som presvedčená, že ľudia v nich nám- hore v horách- musia závidieť. Ako inak?

Cestou sme stretli niekoľko turistov. Osobne ma to prekvapilo, neviem, prečo som si myslela, že budeme mať v sobotu o siedmej cestu iba pre seba! V každom prípade, s jednou skupinkou sme sa i dali do reči. Ale oni odbáčali pod Furkotskou dolinou, chystali sa na Wachlenbergove plesá a kto vie kde ešte. My sme ešte chvíľu postupovali po pohodlnej spevnenej lesnej ceste. V bruchách nám škvŕkalo. O ôsmej sme raňajkovali pri Jamskom plese.

Mierne sme sa zasedeli, dobre nám bolo s výhľadom na vodu a lesom za chrbátmi, počasie akurát. Len turisti, ktorí sa zrazu objavili zo smeru od Troch studničiek nás opäť naštartovali. Bol čas ísť ďalej. Od Jamského plesa sme sa vydali po modrej, od toho momentu to bolo všetko v podstate hore kopcom (alebo dolu hovoriac o kondícii).

Sprvoti lesíkom, po pätnástich minútach sme sa vyškriabali nad pásmo lesa. Zem pod nohami sa zmenila na kamene, začala vysokohorská turistika. Čím vyššie sme stúpali, tým krajšie a rozľahlejšie výhľady sa nám ponúkali. Slniečko hrialo, pripekalo. Turistov pribúdalo. S jednou poľskou skupinkou, ktorá nás sprevádzala až na vrchol sme sa navzájom neustále predbiehali. Taká malá hra na spríjemnenie dlhého pochodu.

Kriváň sa nám v prvej časti tohto úseku skrýval za Malým Kriváňom a jeho úbočí a tak sme v podstate dlho netušili kam tam lezieme. Pred nami sa do diaľky vinul kamenný chodníček, ktorý sa občas strácal v zákrute, len aby sa znovu, spolu s ďalšími turistami vynoril o niekoľko desiatok metrov ďalej. Na náprotivnom úbočí sme zaregistrovali pohyb. Tam sme sa mali štverať. Štverali sme sa, štverali, úbočím Malého Kriváňa a zrazu aha! pred nami jeho veľký brat- Kriváň!
Hľadiac naň, stúpali sme ráznejšie (i keď s rovnako častými prestávkami na oddych).

O trištvrte na jedenásť sme boli na rázcestí pod Kriváňom, kde sa spájajú oba chodníky z Troch studničiek a Štrbeského plesa. Z Krivánskeho žľabu už polo-chôdzou, polo- lezením stúpajú všetci spolu.

Terén stúpania sa pomerne rýchlo stáva oveľa náročnejším. Skaly, niektoré i pomerne ostré, najmä v prvom úseku, kým sa človek dostane na hrebeň... Niektorí turisti ma ani tento krát neprestávali dojímať výberom svojich topánok.Toto je rozhodne túra pevnú turistickú obuv drahí moji. (Ale veď mne to môže byť v podstate jedno.)

Premávka Vám bola náramne hustá na tomto úseku. Pred nami kolóna, za nami nám fučali desiatky ďalších turistov rôznorodých rečí. Niektorí nadšenci sa už aj vracali. Počas cesty si treba dávať pozor a pozerať pod nohy a stúpať a stúpať. Keď po chvíli zdvihnete zrak, zostanete len prekvapene stáť ako veľa ste prešli!

Fakt, že je táto časť i oveľa záživnejšia a ku vrcholu sa pomaly mení na lezenie po všetkých štyroch zapríčiní, že nemáte čas byť unavení. Každý druhý krok si vyžadoval sústredenie a tak sme ani nevedeli ako a boli sme hore! Na vrchole sa tlačila kopa turistov, ešte, že bol taký rozľahlý. Inak neviem, neviem, či by sme sa naň všetci pomestili. Presne o pol dvanástej sme požiadali akúsi slečnu o našu spoločnú vrcholovú fotku (neskôr sme sa samozrejme poriadne odviazali a v zálohe ich máme ešte veľa).


 Po výdatnom obede s neuveriteľným výhľadom začalo na vrchole mierne pofukovať, tak sme sa pre istotu vydali naspäť. Nikdy netreba zabudnúť, že predsa len i cesta nazad niečo trvá. Vetrík bol však iba chvíľkový stav, ktorý takmer okamžite vystriedala páľava slnka. Cestou dolu sme už boli pomerne unavené a museli dávať dobrý pozor na každý krok (zasa raz sa nám potvrdilo, že sa kráča lepšie hore ako nadol, netrpia tak kolená), k tomu ešte slniečko a cítili sme sa úplne grogy.

Vracali sme sa presne tou istou cestou, ktorou sme liezli hore. Kráčali a kráčali, horúco nám bolo poriadne. Opäť sme sa postretali so skupinkami, ktoré sme stretali pred tým. Vytúžene sme čakali na pásmo lesa. Išlo sa nám monotónne, vedeli sme, že odmenou tohto pochodu bude nie veľmi atraktívna- návrat do civilizácie. Na Štrbskom plese sme boli niečo po štvrtej. 

Myslím, že táto túra bola skutočne vrcholom nášho leta. Viete, keď si niečo v hlave príliš často predstavujete a idealizujete, realita Vás občas sklame. Ale Kriváň je určite výnimka. Bol presne taký, aký sme si ho predstavovali. Večer, keď sme opäť sedeli doma na sedačke v obývačke, len tie boľavé nohy a zopár fotiek nám vraveli- áno, áno, skutočne! Až s odstupom času si to skutočne uvedomujem. Boli sme na Kriváni, boli neskutočne nádherne! Budúci rok ideme opäť! Aj Vy by ste mali!