Skalnaté pleso - Zamkovského a Téryho chata

Písal sa 22. jún roku Pána 2014, keď sme sa po prvý raz prebudili v čerstvo zrekonštruovanom Enciáne, budove bývalej lanovky, priamo pod nohami majestátneho Lomnického štítu, na Skalnatom plese.

Pred nami nádherná nedeľa a tak hrdo, s novonadobudnutým titulom tatranských dobrovoľníkov, začal sa písať príbeh slávny-neslávny o Dobroslavovi a Velislavovi na cestách. 

Od samého začiatku nás lákal pochod na Téryho chatu, no aj vzhľadom na našu úbohú telesnú kondíciu sme za reálnejšiu pokladali podstatne menej náročnú cestu na Hrebienok. Nemohol nás predsa sklamať, keď tam bola aj samotná Britská Kráľovná!

Pomaly sme sa teda, v sprievode nášho novonadobudnutého kamaráta (zhodou okolností držiteľa titulu Najušomranejší Slovák do 25 rokov – udeleným ako inak najväčšími znalcami v odbore, nami) doťapkali až ku Zamkovského chate.

Cesta to bola príjemná, s utešenými výhľadmi na Tatranskú Lomnicu a okolité dedinky. Vďaka miernemu klesaniu skutočne viac oddych ako túra. 

Náš prvý problém prekvapivo nespôsobil nedostatok telesnej aktivity počas uplynulého roka, ale naša chorobná nerozhodnosť. Veselá nálada z príjemného zostupu zo Skalnatého plesa nám dodala odvahy a tak sme začali pomýšľať na už spomenutú Téryho chatu. A hoci priateľsky vyzerajúci turisti prichádzajúcich od Hrebienka, nám ani za svet nechceli poradiť, ktorou cestou sa vydať ono rozhodnutie sme nakoniec vykonali. To sme už však boli na cestu samé, keďže náš šomroš sa znechutený rýchlosťou, či skôr pomalosťou svojich spoločníčok radšej odpojil a pokračoval v ceste sám.

V duchu hesla „Pomaly ďalej zájdeš“ sme sa teda vydali v jeho šľapajách na už spomínanú Téryho chatu.

Cesta to bola pomerne nenáročná. V našich očiach menej zaujímavý úsek cez les oživovali utešené kaskády a priehradky na popri nás šinúcom sa potôčiku a čoskoro sa pred nami otvoril prekrásny výhľad na ozrutné vrcholy okolitých štítov z oboch strán lemujúcich skalnatý chodníček. Skutočne veľmi skalnatý, preto ak nie ste milovníkmi pomerne drahých výletov vo vrtuľníku v spoločnosti členov horskej záchrannej služby, dbajte na vhodnú obuv. 

Stúpanie však vo väčšine prípadov nebolo nejaké prudké a my sme sa neprišli zničiť, ale užívať si krásy našej vlasti, preto nám nerobilo problém využiť každú vhodnú príležitosť na oddych.

Nebudem klamať, boli chvíle, keď sa zdalo, že je tá chata akosi nedosiahnuteľne ďaleko, ba ako je našim dobrým zvykom, aj sme si pošomrali. Všetky chmáry nás ale opustili, len čo sme zastali a obzreli si krajinu pod nami.

Nuž a takýmto spôsobom sme sa aj v sprievode mnohých ďalších turistov, ktorí z nás a našej improvizovanej výstroje-nevýstroje mali neraz dobrú zábavu, vytrepali až celkom hore, k vytúženej a ľuďmi prepchatej Téryho chate.

V kľude a závetrí sme pojedli, čo batohy dali a reagujúc na zhoršenie počasia, vyrazili na spiatočnú cestu.

Akonáhle sme sa ale napojili na trasu vedúcu na Skalnaté pleso, situácia sa rapídne zhoršila. A teraz nehovorím o počasí, ale o našom mentálnom rozpoložení. Ako bola cesta z opačnej strany príjemná, tak nám táto dávala zabrať. Fyzická kondícia - dve slová, ktoré človek počúva z každej strany, no až v takejto chvíli si uvedomí ich skutočnú váhu. Miestami sme už prestávali dúfať, že naše spotené nohy niekedy vkročia do vytúženej sprchy, no nakoniec sme to predsalen dobojovali a šťastne dorazili živé a zdravé do úspešného cieľa. 

Toľko k nášmu historickému výstupu. Trasa to bola skutočne schodná aj pre bábovkovitejšie typy, čoho sme obe dobrým príkladom (samozrejme, turistická obuv je nevyhnutnosť!).

Z udivených pohľadov okoloidúcich si nič nerobte, pokiaľ si cestu sami užívate. Aj na nás hľadeli veľmi skepticky (hlavne tí vyparádení v drahom turistickom vybavení, na ktoré by mi nestačil ani otcov mesačný plat) a priznávam, že som pri pár šokovaných komentároch, že sme to nakoniec dokázali chvíľu rozmýšľala či sa nemám uraziť (dovtedy som si neuvedomovala, ako zle sme pravdepodobne vyzerali), no komu by sa chcelo hnevať po takom výkone! Naplnené hrdosťou na seba samé a našu nádhernú vlasť sme sa na celej situácií iba dobre zasmiali a neváhali vyraziť na ďalšiu túru. 

Koľko nám trvali jednotlivé etapy si už asi nespomeniem, no celá trasa možno tých 6 hodín.