streda 23. júla 2014


Pri túre na Ďumbier a Chopok sa naša partia rozšírila o tretieho člena. Dotyčný prijal cestou meno Pravoslav, ale na horách je lepšie známy ako Horská mačka. Horská mačka je tvor- nezmar. Pomaly kráča, kráča, nezastaví, zahanbujúc všetkých naokolo. A tak sme aj my s Dobroslavom zatli zuby a hajde: Trangoška- chata M.R.Štefánika- Ďumbier- Chopok- Srdiečko- Trangoška. Na internete sme našli náročnosť- stredne náročná trasa, ale z osobnej skúsenosti, túru dokáže zvládnuť každý odhodlaný i sviatočný turista. 

Túru sme začali na naše zvyky pomerne skoro, pre istotu, aby sme sa stihli vrátiť včas. V mysli nám svietila výstraha poobedných letných búrok a všeobecne, skôr skôr ako neskôr.  Výlety s Horskou mačkou majú výhody i v tom, že je motorizovaná! Na Trangošku sa však dá dostať i priamym autobusom z Brezna, ktorý chodí pomerne často, keďže sa jedná o turisticky zaujímavú lokalitu. Dosť na tom, že o 7:30 sme už boli nastúpené na parkovisku Trangoška, Chopok-juh a začali sme kráčať. 
Počasie nás už od začiatku trochu trápilo. Bolo vlhko, pod mrakom, keď sme vychádzali z Bystrice, dokonca pršalo. Zo začiatku, mierne do kopca sme len dúfali, aby nespŕchlo aj nám. Kráčalo sa však dobre, dali sme si bundy a všetko bolo v poriadku. Keď tak nad tým rozmýšľam, radšej pod mrakom ako by nám malo pražiť na hlavy. Na svoje si prišla i moja milovaná píšťalka na medvede, lebo v Nízkych Tatrách (a na Slovensku všeobecne) je ich že vraj neúrekom. A keďže máme pred nimi všetky tri (predpokladám) zdravý rešpekt, len sme pískali a pískali. Nikto pred nami, ani za nami, mohli sme sa odviazať!
Asi po hodinke sme si vycupkali ku odbočke na Jaskyňu mŕtvych netopierov. Z cesty to bolo asi 20 minút do kopca. Jaskyňa si vraj vyžaduje trochu kondície a veľkosť skupiny, ktorú dnu pustia je obmedzená počtom 4-20 kusov. Otváracie hodiny a časy je lepšie pozrieť si dopredu. Naša trasa do jaskyne neviedla, my sme pred sebou mali ešte hodný kus cesty a tak sme sa po drobnej pauzičke pustili ďalej smerom na chatu M.R.Štefánika. 
Neviem, či sa skutočne zlepšujeme alebo to bola len o toľko ľahšia trasa ako tá na Choč, ale stúpalo sa nám veľmi príjemne. Dokonca, keď sme po pár metroch narazili na milú malú tabuľku prosiacu turistov o vynesenie polienka na chatu, neváhali sme. Veď prečo si život trošku neskomplikovať? Hlavne keď sa jedná o čaj ,,zadarmo,,. Stúpali sme ďalej, s klátikom na pleci to šlo už o niečo ťažšie, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Ako poznamenala Horská mačka, v kabelkách nosíme veci oveľa ťažšie. 
Pred pol desiatou sme boli na Štefáničke! Cestou sme stretli len niekoľko ľudí, ani počasie nám nepredpovedalo veľmi rušný deň. Na chate to však vrelo životom. Ľudia stanovali pred ňou, mnoho ich bolo ubytovaných i vo vnútri. Dýchla na nás dobrodružná atmosféra viacdenných výletov na horách. Odložili sme polienka na pomerne vysokú kopu a poctivo zahlásili svoj príchod. Popravde, čakalo nás hore mierne sklamanie. Predpokladali sme ovácie a tak podobne, za to, že sme hore drevo vytrepali. Aspoň nám osobne sa to zdalo ako herkulesovská a záslužná vec. Cestou hore sme i stretli niekoľko turistov, ktorí si nás premerali obdivnými pohľadmi a pochválili nás i slovom. Ľudia na chate to zobrali úplne v pohodičke. Čaj a pocit, že sme niečo prospešné vykonali však stáli zato! Bez polienka sa hore ani neštverajte!

Na Štefánikovej chate sme si posedeli dosť dlhú chvíľku. Vo vnútri bolo príjemne teplučko a v ohnisku blkotal oheň. V porovnaní s vonkajším sychravým počasím a hustnúcou hmlou bola jedáleň porovnateľná s luxusným hotelom. Niečo sme si zajedli, vypili sme si zaslúžený čaj a chtiac nechtiac, predsa sme sa len vybrali ďalej. Rázcestník nad chatou nás posielal po červenej a sľuboval výstup okolo 1 a pol hodiny. Vysvitlo však, že pravdepodobne rýchlejší chodník je uzavretý kvôli erózii a turisti teraz musia ísť miernou obchádzkou. Veľmi príjemným chodníkom sme sa teda vydali najprv dolu kopcom, čo sa nám sprvoti zdalo trochu podozrivé. Najmä keď sme si všimli, že červená značka niekedy kreslená i spolu s inými, niekedy nie. Napriek tomu tam sporadicky bola a popravde, nemali sme kade inokade ísť. Asi pätnásť minút sme išli teda mierne dolu, kým sme nenarazili na rázcestie, tu sme už odbočili do kopca a začalo sa mierne stúpanie, ktoré vlastne skončilo až na vrchole Ďumbiera. 

Cestou sme narazili na ďalší, mierne ošarpaný rázcestník, ktorý nám sľuboval posledných 20 minút ku dvojkrížu na Ďumbieri.
Tu už začíname stretať čoraz viac turistov, mnoho ich išlo od Chopku s tým, že sa hore vyviezli lanovkou. To je pravdepodobne príjemná alternatíva ku stúpaniu z doliny. My sme však klasici a všetko sme odhodlané zvládnuť po svojich. Vydávame sa teda hore, slušne upravenou cestou až sa človek čuduje, či sa chystá zdolať najvyšší vrch Nízkych Tatier. Počas kráčania si fotíme okolité vrchy, aj keď na nešťastie nevidíme do ďaleka kvôli oparu, hmle a mrakom, ktoré sa okolo nás valia. Na druhej strane sme sa však cítili ako v nejakej tajomnej časti rozprávky a tak sme oželeli aj tie výhľady. Do kopca a do kopca, a pred dvanástou sme boli na vrchu. Učupene tam obedovala a fotila sa hŕstka turistov. Tak sme sa pofotili aj my. S krížom i bez kríža, klobúkom na hlave, nejaké tie tajomnejšie, také aj také...2043m.n.m je predsa len niečo. Ďumbier bol úplne perfektný. Úprimne, nie úplne taký ako som si ho predstavovala. V mojej hlave bol Ďumbier pomerne tiahly, hladký kopec, taký ,,typický nízkotatranský,,. Ale ono je Vám to poriadne kopčisko, skaly a proste všetko, čo k vrchu patrí. A výhľad?! Ten musí by za krásneho počasia neskutočný. My sme mali zatiahnuté a aj tak sme boli nadšené.

Keďže však hore fúkalo a bolo mierne vlezlo, rozhodli sme sa na vrchole neobedovať ako to už býva zvykom, ale sme sa dosť rýchlo pobrali naspäť k rozcestníku, pri ktorom sme odbáčali na Ďumbier. Oproti nám už išlo viac turistov, premávka sa celkom zahusťovala. Najedli sme sa teda pod Ďumbierom v spoločnosti opustených turistických potrieb, ktoré si tam pravdepodobne niektorí z turistov šľapajúcich na vrchol odložili a vydali sme sa na Demänovské sedlo. Náš ďalší cieľ bol Chopok. Na sedlo sme išli hrebeňom širokou, kameňmi vykladanou cestou, ktorá miestami vyzerala ako pre koč s dvoj-záprahom.

Naša radosť s briežka dolu kopcom však netrvala dlho. Karta sa obrátila a čakal nás ďalší výstup. Blížili sme sa k Chopku. Keď sme sa na trasu pozerali z Demänovského sedla, zdala sa nám ako riadny zabijak, keď sme však už boli na nej, všetko bolo úplne v poriadku. S náprotivnej strany sme stretali prívetivých turistov, turistov, ktorí sa aspoň pozdravili, a nakoniec i hoviadka, ktoré sa nielen pozdraviť, ale ani odzdraviť nevedeli vôbec. Našťastie je na svete ešte stále na pár mrzútov hneď niekoľko zhovorčivých ľudí. Cestou sme sa porozprávali s fanklubom Milana Rastislava Štefánika, ktorí si to nadšene šinuli na Štefáničku i s milým českým manželským párom, ktorí, čuduj sa svete, vyzerali veľmi dobre vybavení!

Napriek zvyšujúcemu sa počtu turistov pod Chopkom, ich koncentrácia sa skutočne radikálne zhustila až pri lanovke. Pretože nič nie je krajšie ako vyviezť sa na Chopok v žabkách, odfotiť sa s tabuľkou na vrchole a znovu sa zviesť! A skutočne to asi tak funguje, lebo miesto na vrchole ste si museli vybojovať lakťami.

Istá vážnosť peších turistov sa však ešte stále zachováva. Dôkazom toho je napríklad i poľský brat klaňajúci sa našej Horskej mačke. To bol moment dňa! Všimnite si, ako ho Mačka kráľovsky prijíma. Na stanici lanovky sme si zas nedokázali odpustiť typickú ,,záchodovú,, selfie fotku.

Kým sme si sedeli kúsok pod vrcholom, vyhýbajúc sa návalu turistov, užívajúc si posledné zbytky jedla, počasie sa začalo rapídne zlepšovať. Mraky a hmla sa rozchádzali a slnko začalo svietiť na náš zostup. V polke Chopku, keď sa nám z hláv parilo, a cítili sme, ako nám pripeká čelo sme si na to veru aj trochu ponadávali. Ten kopec cez zjazdovku a po chvíli kosodrevinou bol veru najnáročnejšia časť celej trasy. Stále strmo dolu kopcom, začali nás pobolievať prsty i kolená. Začali sme dumať, prečo sme sa vlastne nezviezli dolu lanovkou, keď ju už vystavali. Nakoniec sme sa zhodli, že preto, lebo peniaze, ktoré sme ušetrili radšej použijeme na dobrú večeru.

A tak sme klesali a klesali, a liezlo nám to i na nervy. Chvíľu sme rozmýšľali, že si sadneme a ostaneme tam. Potom sme však zbadali svišťa, bol dosť ďaleko a najprv sme si mysleli, že je to len nejaká zatúlaná mačka. Ale nebola! Potúžený týmto zážitkom, trošku odhodlanejšie sme sa dali do kroku. Dokonca i Ďumbier sa nakoniec vynoril z oblakov. Škoda, že až keď sme už boli na kilometre od vrchola. Z diaľky sme však aspoň videli, kde sme to vlastne boli.



Po hodinke zostupu, ktorý sa zdal nekonečný sme dorazili do               medzistanice lanovky- ku Kosodrevine, z tade to bolo najprv popri zjazdovke, potom už príjemným lesíkom k Srdiečku asi 50 minút, k Trangoške ďalších 10 asfaltovou cestou. Zišli sme to rýchlejšie, cestou si už veselo vyspevujúc. Neboli sme si isté, či to bolo slnkom, únavou alebo všetkým dokopy. Presne o piatej sme boli naspäť pri aute.Výlet sme stihli len tak tak, presne akurát. Len čo sme nasadli do auta, začalo liať ako z krhly, blýskať sa hrmieť... proste dialo sa všetko, čo ku letnej búrke patrí. Máme to ale šťastie!

 Túra nám trvala o niečo dlhšie ako sme predpokladali, ale na našu obhajobu, sedeli sme dlho, predlho (niežeby to bolo fyzicky potrebné) na Štefáničke, pod Ďumbierom i na Chopku. Trasa to bola nádherná, nakoniec sme aj boli rady, že nám pri výstupe až tak nepieklo, aj sme videli, čo sme chceli, aj sa nám dobre kráčalo! Bol to síce časovo dosť náročný, ale na fyzičku nie až tak náročný a na zážitky určite hodný okruh!
Na druhý deň sme dokonca ani nemali svalovicu :) Skvelé!

Pekný deň praje Dobroslav, Velislav i Horská mačka




Trangoška-Ďumbier-Chopok a späť!

Pri túre na Ďumbier a Chopok sa naša partia rozšírila o tretieho člena. Dotyčný prijal cestou meno Pravoslav, ale na horách je lepšie z...

utorok 22. júla 2014

Turistika je definovaná ako špecifická forma cestovania spojená s aktívnym pohybom, konaná za účelom poznávania, zaisťovaná pomocou odborných technických znalostí a vedomostí. A práve tie vedomosti dokážu niekedy zmeniť hroznú situáciu k znesiteľnej.
Keď sa už raz ocitnete na hrebeni toho ktorého slovenského masívu, zvyčajne je napríklad búrka to posledné, čo si prajete. Rovnako, pred svojimi siahodlhými túrami človek len nerád myslí na nebezpečenstvo vyvrtnutého členka. Nehody môžu mať objektívne príčiny (snehové či skalné lavíny, nevhodné počasie, hmla...) alebo byť zapríčinené osobou, ktorá sa v teréne pohybuje. Podľa hesla vždy pripravení však nie je od veci spomenúť si popredu niekoľko zásad, tipov a fínt a dúfať, že budeme schopní nehodám sa vyhnúť.



Plán a príprava túry
Pravdepodobne sa Vám to zdá úplne samozrejmé, ale niekedy nám tie najsamozrejmejšie veci dokážu vyšumieť z hlavy a teda to pre istotu zopakujem: vždy si dopredu poriadne pripravte plán túry. Celková dĺžka v km a hlavne v hodinách dokáže byť veľmi nápomocným ukazovateľom náročnosti. Prevýšenie, druh terénu a stupeň obtiažnosti sú rovnako dôležité i keď niekedy dopredu nemilo vystrašia! Za zváženie stoji vytvoriť si aj niekoľko alternatívnych trás v prípade nepriechodnosti tej ktorej cesty, možnosť použitia lanovky, spoje a podobne. Rovnako nie je na škodu zistiť si možnosti prenocovania v ubytovniach po ceste. A pravdaže: uložte si do mobilov telefónne čísla horskej služby. Na to by ste neprišli, však?

Pohyb v prírode
Priznám sa bez mučenia, pri niektorých bodoch nasledujúcej state som si musela pomôcť internetom. Bolo to vskutku zaujímavé čítanie. Len teraz rozmýšľam, že sa do hôr len pre istotu už nikdy nevyberiem. Pretože ten kto sedí pred televíziou nepotrebuje pomoc horskej služby! Ale keby sa niekto predsa len odhodlal:


  • výber trasy musí byť vždy prispôsobený zdatnosti turistov (v tomto bode sa vám na našom blogu nahorybezkondicky.blogspot.sk snažíme pomôcť)
  • informovať sa u horskej služby (alebo pána, ktorý ide z opačnej strany) o priechodnosti chodníka
  • Počasie! Počasie! Počasie! Pozor naň, rýchlo sa mení.
  • snehom pokrytý chodník nad pásmom lesa a bez tyčového značenia je veľké NIE
  • ,,A prví budú poslední a poslední budú prví!" alebo: turisti z najslabšou kondíciou by mali stúpať prví, tí najzdatnejší by sa mali držať vzadu. Rovnako tempo pochodu by sa malo prispôsobiť najpomalším.
  • mysli na to, že dostať sa na vrchol je len polovica trasy, musíš sa dostať aj späť a preto je dôležité včas zahájiť návrat (rovnako, ak sa nemôžete vrátiť späť- domov, do hotela... - je vašou povinnosťou niekomu to dať vedieť
  • a teraz veľmi dôležité: túry sa začínajú zavčas rána, sedmospáči, a vždy minimálne vo dvojici!
Výbava turistu
oblečenie: viac vrstiev (teplota klesá každých 100 metrov o 0,6-1 C) 
obuv: vhodné topánky podľa náročnosti terénu (nie žabky ani topánky na podpätu)
batoh: náhradné oblečenie (v prípade premoknutia, spotenia...), fľaša s nápojom, jedlo, čiapka, rukavice, pršiplášť, mapa, izolačná fólia, čelovka, lekárnička,  taška na odpadky, krém proti UV žiareniu, okuliare, vreckový nožík, mobil

Povinnosti turistu(tým myslím Vás)
Rešpektovať isté zásady spoločenského správania v bežnom živote sa vypláca. Ležiac pri chodníku v horách, dúfajúc, že sa nás niekto vyberie hľadať si pravdepodobne uvedomíme, že tam sa to vypláca ešte viac. Dodržiavajme teda v každom prípade pokyny horskej služby. Uzavretý chodník je uzavretý a koniec debaty. Riaďme sa výstražnými, informačnými a inými zariadeniami súvisiacimi s našou bezpečnosťou v horskej oblasti. Správajme sa tak aby sme neohrozovali život, zdravie a majetok seba ani iných osôb. Okamžite ohlásme horskej službe poškodenie zdravia alebo nezvestnosť inej osoby a uhraďme horskej službe náklady spojené so záchrannou činnosťou alebo pátraním. 
A samozrejme, zdravme sa navzájom! 




Nevhodné počasie- letné búrky
Najvyššia frekvencia bleskov je vo výške 1500-2000 m.n.m, čo nie je nič príjemné najmä pre turistu, nachádzajúceho sa na hrebeni s podobnou nadmorskou výškou. Búrka je vraj nebezpečná ak je bližšie ako 3 kilometre. Naopak, v túre môžeme pokračovať, ak je od nás vzdialená viac ako 10km. Ako malí, ste si iste prešli rýchlokurzom ako odhadnúť vzdialenosť búrky. Ak nie: spočítajte čas v sekundách medzi bleskom a hromom a čas vydeľte tromi. 
Ak Vás búrka dostihne, platí niekoľko zásad v rámci prevencie pred úderom blesku. Treba vypnúť mobilné telefóny, odložiť kovovú výstroj, sadnúť si v podrepe na izolačnú podložku (batoh, karimatka...), opustiť miesto kde je kovovými lanami zaistená stena (reťaze), dodržiavať minimálnu vzdialenosť 3 metre medzi osobami. 


Snažila som sa teda to moje hľadanie uviesť v akejsi ucelenej podoby. Dúfam, že Vám to pomôže v budúcich dobrodružstvách.
V skratke, veľa zdaru! 

Zásady turistiky- vždy pripravení!

Turistika je definovaná ako špecifická forma cestovania spojená s aktívnym pohybom, konaná za účelom poznávania, zaisťovaná pomocou odbornýc...

štvrtok 17. júla 2014





Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú —či ozaj zas vidia, čo teraz nechajú!Svet šíry pred nami — my samotní dvaja —či prídeme kedy zas do nášho kraja?(Janko Kráľ)



Najlepšie výlety sú tie spontánne, však? Jedna vec je však istá, v horách aj tá spontánnosť musí byť dobre premyslená. Trasa naštudovaná, autobusové spojenie tiež a môžeme na výlet. 


Zisťujeme, že na Slovensku je bez auta ťažko, ale trochu odhodlania a zvládne sa všetko. Pauzu na stanici sme využili na posilnenie sa horalkami a pagáčmi, čo som ja osobne (tá horalková časť) neskôr aj trochu oľutovala. Cukor ešte len budem potrebovať. 

Keď som už pri tej Ružomberskej autobusovej stanici, nedá mi nespomenúť fascinujúceho pána, ktorého sme mali česť zhliadnuť. Očividne zamestnanec autobusky, nachystal si pekne krásne fľaše s vodou, počkal si na určený autobus a odhodlane dal sa Vám ho pucovať. Veru že mu to išlo od ruky, až nám v srdciach zaplesalo. Toľko odhodlania sme už dávno nevideli. S Dobroslavom sme sa zhodli, že na pracujúcich ľudí sa skutočne veľmi dobre díva! 

Chvíľka ticha za Jurka!



Ale to už bol čas zanechať Ružomberok Ružomberkom a vydať sa ďalej- do Valaskej Dubovej. Dobroslávko na internete vyčítal, že práve z tade vedie tá najfrekventovanejšia trasa na Veľký Choč... Chvíľu sme rozmýšľali, koľko ľudí môžeme teoreticky stretnúť na horách v utorok ráno. Usúdili sme, že nie veľa a tak sme sa riskli i tú frekventovanú- vraj krajšiu trasu.

Ako som rozprávala o tej premyslenosti výletov na hory a tak podobne... Musím sa priznať, že ja, Velislav, som v tomto prípade úplne sklamala. Celá administratívna činnosť bola v Dobroslavových rukách, za čo som nesmierne vďačná. Tak sa stalo, že až po vystúpení z autobusu pred Zmiešaným tovarom, som zistila, čím by mi mala byť Valaská Dubová povedomá! Tí trochu viac oboznámení so slovenskou históriou určite vedia na čo narážam. Samozrejne, na hostinec, v ktorom vraj mali lapať Jánošíka! Toľko vzrušenia o pol desiatej ráno!

Očividne nadšený Dobroslav!



    Padá rosa, padá, za bieleho rána,     plačúci paholček ovečky zaháňa:      Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami,   veď už viac Jánošík nepôjde za vami!   Dolu, kozy, dolu, z tej vysokej skaly,    veď nám už tí páni Janíčka zlapali!   ...   I bol by už Janík na slobode býval,    keby sa na neho zlý duch nebol díval.   No, baba, babečka zavreští z prípecka:   ,,Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!"   Nasypali hrachu pod jelenie nôžky:   hneď mu dali na ne centové ostrôžky.   (Ján Botto, Smrť Jánošíkova)





Ale to už bol najvyšší čas skutočne sa pustiť do šľapania. Keď som sa pozrela na vrchy nad dedinou, nebolo mi veru všetko jedno. Mala som sto chutí chvíľu ešte počkať na otvorenie krčmičky, dať si jedno chladené a pustiť sa nazad smerom na Pohronie. Dobroslav však mal do toho tiež čo povedať a dobrovoľne/nedobrovoľne, musela som sa nakoniec pustiť hore do kopca. S odstupom času musím poznamenať, že vydriapať sa z dediny bol pre mňa najťažší úsek celej trasy. Teleso v pokoji má tendenciu ostať v pokoji. Keď som sa nakoniec udala do pohybu, celkom to aj išlo!



Toto bol ten v-žiadnom-prípade moment. A to som bola naivná! To nebol Choč ani zďaleka!


Začali sme teda kráčať. Pochod je to v skutku malebný, samé stromy a šutre. V podstate stále do kopca. 

Ešte o tom v nasledujúcich príspevkoch budete veľa počuť, tak som sa rozhodla priznať to už teraz. Ja Vám mám poriadny strach z medveďov. Nie som si istá, ako sa to u mňa dostala až do takéhoto kritického štádia, ale skutočne, vidím ich už aj za každým druhým kontajnerom na námestí v Banskej Bystrici. Na festivale vo Východnej som si teda kúpila píšťalku (resp. ocino ju kúpil bratovi, ja som ju iba zhabala) a od vtedy ju poctivo nosím na všetky naše výlety do lesov. A samozrejme, pískam na nej každých 10 metrov. Dobroslav Vám o tom môže porozprávať svoje. Na druhej strane, žiadneho medveďa sme zatiaľ nestretli a bola by som nerada, keby sa to v dohľadnej dobe zmenilo. Ak stretnutie s mackom nie je ani Vaším snom, nie je od veci takisto si so sebou zobrať píšťalku alebo zvonec. Ešte stále tu je aj možnosť hlasnej vravy alebo spievania si. To je však spojené s tým, že sa do kopca rýchlejšie zadýchate. Takže, ako chcete, hovorí zo mňa len moja obsesia medveďmi.












Chvíľu som sa bála, že mi Dobroslav skutočne ublíži.


Keď sme už konečne vyriešili túto moju drobnú odbočku týkajúcu sa medveďov (veď ja Vám chcem len dobre), môžeme sa konečne vydať ďalej hore kopcom. Ľuďom, ktorým sa z nejakých zvláštnych príčin páči plazenie do kopca si skutočne prídu na svoje, čaká Vás približne 2-hodinový výstup, stále do kopca. Popri ceste si rozostavané informačné tabule pojednávajúce o faune a flóre a všetkých tých veľmi fascinujúcich veciach. My sme ich samozrejme preštudovali podrobne, aj keď len pre to aby sme si trochu vydýchli. 

,,Toto je Choč, to musí byť Choč!" Koľká naivita!


Vzďaľovali sme sa civilizácii čoraz viac. Les každú chvíľu redol, aspoň tak sa zdalo. Ale to bol len očný klap. Za každý vyšlapaný úsek sa pred nami zjavil ďalší, ešte o niečo strmší. Po hodinke šomrania a fučania sme stretli skupinku troch chalanov, ktorí išli na opačnú stranu. To sme sa rýchlo snažili utrieť z čela pot a tváriť sa aspoň trochu fit alebo keď už nie fit aspoň nie až tak zúfalo. Myslím, že sa nám to nepodarilo ani trochu.  Udychčane sme sa pozdravili a pokračovali v ceste.


Úseky sa asi pamätajú len podľa ľudí, ktorých na nich stretnete. Tak aj my asi o desať minút stretáme ďalšieho pána idúceho oproti. A ten nám vraví nech sa nebojíme, že už sme skoro tam. Vypleštíme oči, pozrieme na hodinky. Ani nie po dvoch hodinách? Začali sme sa cítiť ako pani turistky. Až potom sa z neho vydralo, že si myslel, že ideme len na Poľanu (nedôvera v jeho očiach, keď sme mu povedali, že mi až na Choč nebola veľmi lichotiaca), mávol rukou a povedal, že na ten Choč máme z lúky ešte pekný stupák- ani nie tak dlhý ako príkry.  Presne to sme chceli počuť.


Ale pán nám neklamal a skutočne sme o chvíľu boli hore na Strednej Poľane. Slniečko pražilo a všetko to bolo náramne idilické, lúky i kopce. Len to už stálo za ten pot, ktorý sme v doline nechali. 



Chočské vrchy sú známe tým, že vytvárajú masívy a nie hrebene. Čo to znamená pre nás ako turistov? Ak chcete vyliezť na viacej kopcov, musíte si ich po jednom vyšlapať a zošlapať, žiadne hrebeňové prechádzky nečakajte. A tak aj z rázcestia na Poľane môžete sa vybrať hneď na niekoľko ,,Chočov".

Bolo pol dvanástej a tak sme sa rozhodli dať si niečo medzi desiatovou a obednou prestávkou. Trochu sme sa pomotali po lúke a naďabili na luxusný Hotel Choč. Ako som počula, keď núdza na horách prikvačí a nemáte sa kde skryť, aj takýto domčíčok poteší viac ako špičkový hotelisko dolu v doline. Dnu bolo niekoľko priční, ohnisko a nejaké to náčinie (sekera na nachystanie dreva...)a samozrejme, upozornenie na hojný výskyt medveďa. To sa mi tam už pred chajdou tak pohodlne nesedelo. Aj tak už bolo dvanásť  a nad horami sa zberali búrkové mračná. Museli sme sa poberať. Tento krát sme už cieľ našej výpravy už v niektorých úsekoch aj videli. Stúpalo sa nám o to ľahšie.



















                                                       Keď tak nad tým uvažujem, tento príspevok musí byť pre Vás 
poriadne nezáživný. Stále len nejaké stúpanie. A to ho len čítate! V skutočnosti človek niekedy v týchto úsekoch za Poľanou začne uvažovať, prečo to vôbec robí! A vtedy prichádza na rad plánovanie dopredu. My sme si totižto ešte vtedy neboli isté, ktorou trasou (a do ktorej dediny) sa vrátime nazad. Nuž, po chvíľkovom dumaní sme sa zhodli na Jasenovej. Vraj pôjdeme pozrieť Kukučína, potom precupkáme do Vyšného Kubína a dáme si jedno poriadne chladené. To bol prosím pekne plán na ktorom sme sa uzniesli a kráčalo sa nám lepšie. Ale len chvíľu, kým neprišla kríza. Na každého človeka pri turistike príde kríza, skôr či neskôr, podľa kondície. To už len musíme zatnúť zuby a pokračovať, potom to už pôjde zotrvačnosťou. Vidina krčmy vo Vyšnom Kubíne bola v tomto na nezaplatenie a odhodlane sme šliapali ďalej. (Aj keď by som ani najväčšiemu nepriateľovi nepriala v tej chvíli počúvať to naše šomranie.)

Počasie bolo veľmi zvláštne, okolo sa zbiehala búrka, v diaľke sme počuli hrmenie a na nás pražilo slnko? Bol čas na nanesenie ďalšej ochrannej vrstvy opaľovacieho krému. Ale to sme už boli skoro na vrchole. Ten sa nám zjavil nečakane! Fučiac do kopca a zrazu sme boli tam. Sami sme tomu neverili. Na vrchole, pred jednou (výstup sme dali rýchlejšie ako bolo písané na tabuli a to sme skutočne často stáli), už bolo zopár dobrých duší (českých) tak sme sa snažili skrotiť dych a to všetko a poprosili sme ich o spoločnú fotku. Inak by nám predsa nik neveril. Výhľad bol neskutočný, i keď nám mraky nedovolili vidieť skutočne do ďaleka, stálo to za to. Na každú stranu, na ktorú ste sa zvrtli bol iný kraj. Videli sme Liptovský Maru, Nízke i Vysoké Tatry, na druhú stranu Orava. Za dobrej viditeľnosti vraj môžete dovidieť až do Krakova! Na vrchole sme našli zošit, do ktorého sa môžete zapísať a podeliť o svoje nadšenie, lebo inak to ani nejde. 


Okolo nás však začalo hrmieť častejšie, i mraky sa začali kopiť o niečo viac. Rýchlo sme dojedli, čo sme mali a vydali sa na zostup. Ešte sme predsa len mali pred sebou ďalšie 2 a pol hodinky zostupu. V ovzduší bolo cítiť prichádzajúci dážď a letnú búrku.  Všade naokolo vraj pršalo, ako mi sesternica, ktorá v tom istom čase liezla na iný kopec na Liptove neskôr povedala, oni sa museli spred vrcholu kvôli búrke vrátiť, a nám sa oboje nakoniec zázračne vyhlo.

Dole kopcom je niekedy ešte náročnejšie ako do kopca. To sme si s Dobroslavom vyskúšali na vlastnej koži, keď nás už po chvíli začali tiskať topánky. Keď sa k tomu pridal ešte aj fakt, že sme sa po výstupe a krásnom výhľade museli vrátiť medzi ľudí, bolo nám ešte clivejšie. Proste, zostup bol pomerne neveselý a použila by som slovo fádny, keby nemalo také negatívne znenie. Bola to proste lesná cesta z kopca a z kopca. Po tabuľkovej hodine (reálnych 40 minútach) sme sa dostali k rozcestníku na Vyšný Kubín a Jasenovú. Síce naša konečná stanica bol Kubín, odbočili sme na Jasenovú. Povedali sme si, že keď sme už tam, pôjdeme vzdať hold nášmu prozaikovi. Do Jasenovej bola písaná hodina 10m, no dali sme to rýchlejšie a to aj so zarozprávaním sa s dvoma paničkami na hubách. My sme Vám totižto pomerne komunikatívne a veľmi rady sa porozprávame s ľuďmi, ktorých cestou stretneme. Ani neviete, čo sa všetko podozvedáte. Ale to si nechám pre seba. 

V každom prípade, v Jasenovej, pred Kukučínovým domom (po navigácii istého veľmi priateľského pána) sme podľa môjho mobilu stáli presne o 15:04. Vtipne nám bolo, keď sme sa pozreli na otváracie hodiny a zistili sme, že sú otvorení len do tretej. Ale to už sa do toho zaplietla priateľská oravská nátura a pani, ktorá má dom na starosti nás pustila dnu aj tak, v podstate vo svojom voľnom čase. Z chvíľky, ktorú sme je sľúbili, že sa zdržíme bola hodina a pol! Nadšenie a úcta ku Kukučínovmu dielu a slovenskej kultúre ako takej bola hmatateľná a veľmi poučná. Keby si viac ľudí uvedomilo, aký poklad u nás máme, na Slovensku by sa nám žilo veru lepšie! Keď sa rozhodnete ísť na túru na Choč, Jasenovú určite neobíďte!

Pol piatej však už bol najvyšší čas aby sme sa vybrali do susednej dediny. Popri hlavnej ceste, tak 1 a pol kilometra sa nám išlo veľmi zvláštne. Po niekoľkých hodinách v lese sa chodidlám nepáčil tvrdý rovný asfalt. Zaťali sme zuby a docupkali do Vyšného Kubína, skontrolovali odchody autobusov a vydali sa hľadať Hviezdoslavov dom (Aký trapas, keď sme zistili, že už dávno nestojí a nevedeli sme o tom. Na jeho mieste však postavili pamätnú tabuľu, takže sme tam nešli darmo.) a nakoniec sme dorazili aj do tej vymodlenej krčmičky. 

Začali sme kráčať okolo trištvrte na desať a s hojnými prestávkami a nie príliš rýchlym tempom sme v Jasenovej boli o tretej. Výstup  nám trval približne 3 hodiny. Stupáčik to bol miestami poriadny, budete potrebovať pevnú obuv a odhodlanie, ale v konečnom dôsledku nie je nič, čo by človek s pevnou vôľou nezvládol! A ako som sa dozvedela dodatočne, Choč je aj perfektným cvičiskom pre trúfalcov, ktorí sa chystajú napríklad na Kriváň. A teda: len do toho, Veľký Choč je perfektný!










Veľký Choč

Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú — či ozaj zas vidia, čo teraz nechajú! Svet šíry pred nami — my samotní dvaja — či prídeme kedy z...

 

© 2015 - Distributed By Free Blogger Templates | Lyrics | Songs.pk | Download Ringtones | HD Wallpapers For Mobile