utorok 2. septembra 2014


Křiváni, na tvém stál sem již temeni, 
s kterého vážně na Tatry pozíráš,
ó, stál sem tamo ve citů víření, 
blíže blankytu, který ty podpíráš: 
již se mi toužby vyplnily dávné,
vzdav poctu modle našich Tater slavné. 
(Ľudovít Štúr)


V ankete denníka SME o najkrajší vrch a neskôr i najkrajšie miesto Slovenska vôbec tento rok vyhral Kriváň, a vyhral aj rok pred tým a pred tým a vôbec- nikto z nás nemôže tvrdiť, že tento symbol Slovákov nie je štít nádherný a hodný potu, ktorý sa z turistov valí pri jeho zdolávaní. Veď aj Štúrovci ho považovali za akýsi medzník vo svojom osobnostnom národnom obrodení.

 Kriváň týčiaci sa nad Horným Liptovom nás lákal už pomerne dlho. Na záver tohtoročnej turistickej sezóny sme  sme sa teda konečne odhodlali zdolať ho i my.

Rozhodli sme sa rýchlo, len tej guráže nám akosi ubúdalo s každým prečítaným článkom o výstupe. Klasifikácia- náročná celodenná túra- a ešte k tomu aj každodenné predpovede búrok nedodávali odvahy. S odstupom času si myslím, že to my sa mi sme si Kriváň v hlavách akosi znebezpečnili, zťažili a zdobrodružnili. Na turistický chodník sme nastúpili s malými dušičkami, ale keď sme už raz kráčali a míňali a boli sme míňané desiatkami turistov, ani sme nevedeli ako nám cesta ubiehala! Stačilo povedať si- na Kriváň sa  robí celonárodný výstup, nuž vyjdeme i my. A skutočne sme vyšli, ale k tomu sa ešte dostanem.

Na Kriváň sa dá vyraziť z dvoch miest- Troch Studničiek alebo zo Štrbského plesa. Cesta z Troch Studničiek má vraj byť kratšia a rýchlejšia, ale za to strmejšia. Zo Štrbského plesa zasa idete zo začiatku veľmi mierne, priam dole kopcom a až neskôr, od Jamského plesa sa začína reliéf dvíhať. My sme zvolili práve túto cestu.

Ako som už spomínala v predošlých článkoch, nemotorizovanému turistovi je na Slovensku ťažko, tak aj teraz, ak sme sa chceli na cestu vydať v rozumnom čase, museli sme sa spoľahnúť na dobročinnosť našej jednotky v zálohe s krycím menom 2D +/- 1 člen, ktorá nás doviezla na Štrbské pleso. O siedmej hodine nám spravili úvodnú fotku pri rázcestníku pri liečebnom dome Solisko. Bez nej by sme predsa nemohli začať žiadnu túru.

Začali sme kráčať, trošku do kopčeka a potom dole a dole a dole- v tele nepríjemný pocit, že všetky výškové metre, ktoré teraz zostúpime si o niečo neskôr pekne odpracujeme. Asi hodinku sme postupovali terénom, ktorý bol kedysi lesom, ale teraz je bohužiaľ už len holinami s kde tu stojacimi vyschnutými stromami. Na jednej strane sme videli mostíky, na druhej strane cestu pod nami- autá ako červy hmýrili sa hore dolu. Bola som presvedčená, že ľudia v nich nám- hore v horách- musia závidieť. Ako inak?

Cestou sme stretli niekoľko turistov. Osobne ma to prekvapilo, neviem, prečo som si myslela, že budeme mať v sobotu o siedmej cestu iba pre seba! V každom prípade, s jednou skupinkou sme sa i dali do reči. Ale oni odbáčali pod Furkotskou dolinou, chystali sa na Wachlenbergove plesá a kto vie kde ešte. My sme ešte chvíľu postupovali po pohodlnej spevnenej lesnej ceste. V bruchách nám škvŕkalo. O ôsmej sme raňajkovali pri Jamskom plese.

Mierne sme sa zasedeli, dobre nám bolo s výhľadom na vodu a lesom za chrbátmi, počasie akurát. Len turisti, ktorí sa zrazu objavili zo smeru od Troch studničiek nás opäť naštartovali. Bol čas ísť ďalej. Od Jamského plesa sme sa vydali po modrej, od toho momentu to bolo všetko v podstate hore kopcom (alebo dolu hovoriac o kondícii).

Sprvoti lesíkom, po pätnástich minútach sme sa vyškriabali nad pásmo lesa. Zem pod nohami sa zmenila na kamene, začala vysokohorská turistika. Čím vyššie sme stúpali, tým krajšie a rozľahlejšie výhľady sa nám ponúkali. Slniečko hrialo, pripekalo. Turistov pribúdalo. S jednou poľskou skupinkou, ktorá nás sprevádzala až na vrchol sme sa navzájom neustále predbiehali. Taká malá hra na spríjemnenie dlhého pochodu.

Kriváň sa nám v prvej časti tohto úseku skrýval za Malým Kriváňom a jeho úbočí a tak sme v podstate dlho netušili kam tam lezieme. Pred nami sa do diaľky vinul kamenný chodníček, ktorý sa občas strácal v zákrute, len aby sa znovu, spolu s ďalšími turistami vynoril o niekoľko desiatok metrov ďalej. Na náprotivnom úbočí sme zaregistrovali pohyb. Tam sme sa mali štverať. Štverali sme sa, štverali, úbočím Malého Kriváňa a zrazu aha! pred nami jeho veľký brat- Kriváň!
Hľadiac naň, stúpali sme ráznejšie (i keď s rovnako častými prestávkami na oddych).

O trištvrte na jedenásť sme boli na rázcestí pod Kriváňom, kde sa spájajú oba chodníky z Troch studničiek a Štrbeského plesa. Z Krivánskeho žľabu už polo-chôdzou, polo- lezením stúpajú všetci spolu.

Terén stúpania sa pomerne rýchlo stáva oveľa náročnejším. Skaly, niektoré i pomerne ostré, najmä v prvom úseku, kým sa človek dostane na hrebeň... Niektorí turisti ma ani tento krát neprestávali dojímať výberom svojich topánok.Toto je rozhodne túra pevnú turistickú obuv drahí moji. (Ale veď mne to môže byť v podstate jedno.)

Premávka Vám bola náramne hustá na tomto úseku. Pred nami kolóna, za nami nám fučali desiatky ďalších turistov rôznorodých rečí. Niektorí nadšenci sa už aj vracali. Počas cesty si treba dávať pozor a pozerať pod nohy a stúpať a stúpať. Keď po chvíli zdvihnete zrak, zostanete len prekvapene stáť ako veľa ste prešli!






Fakt, že je táto časť i oveľa záživnejšia a ku vrcholu sa pomaly mení na lezenie po všetkých štyroch zapríčiní, že nemáte čas byť unavení. Každý druhý krok si vyžadoval sústredenie a tak sme ani nevedeli ako a boli sme hore! Na vrchole sa tlačila kopa turistov, ešte, že bol taký rozľahlý. Inak neviem, neviem, či by sme sa naň všetci pomestili. Presne o pol dvanástej sme požiadali akúsi slečnu o našu spoločnú vrcholovú fotku (neskôr sme sa samozrejme poriadne odviazali a v zálohe ich máme ešte veľa).


 Po výdatnom obede s neuveriteľným výhľadom začalo na vrchole mierne pofukovať, tak sme sa pre istotu vydali naspäť. Nikdy netreba zabudnúť, že predsa len i cesta nazad niečo trvá. Vetrík bol však iba chvíľkový stav, ktorý takmer okamžite vystriedala páľava slnka. Cestou dolu sme už boli pomerne unavené a museli dávať dobrý pozor na každý krok (zasa raz sa nám potvrdilo, že sa kráča lepšie hore ako nadol, netrpia tak kolená), k tomu ešte slniečko a cítili sme sa úplne grogy.


Vracali sme sa presne tou istou cestou, ktorou sme liezli hore. Kráčali a kráčali, horúco nám bolo poriadne. Opäť sme sa postretali so skupinkami, ktoré sme stretali pred tým. Vytúžene sme čakali na pásmo lesa. Išlo sa nám monotónne, vedeli sme, že odmenou tohto pochodu bude nie veľmi atraktívna- návrat do civilizácie. Na Štrbskom plese sme boli niečo po štvrtej. 

Myslím, že táto túra bola skutočne vrcholom nášho leta. Viete, keď si niečo v hlave príliš často predstavujete a idealizujete, realita Vás občas sklame. Ale Kriváň je určite výnimka. Bol presne taký, aký sme si ho predstavovali. Večer, keď sme opäť sedeli doma na sedačke v obývačke, len tie boľavé nohy a zopár fotiek nám vraveli- áno, áno, skutočne! Až s odstupom času si to skutočne uvedomujem. Boli sme na Kriváni, boli neskutočne nádherne! Budúci rok ideme opäť! Aj Vy by ste mali!



Ku Křiváni Ľudovíta Štúra

Křiváni, na tvém stál sem již temeni,  s kterého vážně na Tatry pozíráš, ó, stál sem tamo ve citů víření,  blíže blankytu, který ty podp...

utorok 12. augusta 2014


Pokyny odovzdané, cesta naštudovaná, počasie nádherné... Všetko nám hralo do karát a tak prečo si to trochu neposrať medziľudskými vzťahmi. Veď nič nemôže byť dokonalé, n'est-ce pas? Chudák len úbohý a priam nadľudsky tolerantný Jožko, čo nás toľký čas musel znášať a pritom sa tváriť, že mu to ani nejak neprekáža. Ale teraz už k veci.

Dňa 24. júna 2014, v rámci našej tatranskej dobrovoľníckej služby dostali sme za úlohu vyčistiť žltú turistickú trasu vedúcu od Zeleného plesa po Šalviový prameň. 

So. Challenge accepted a hurá najzaujímavejšou trasou! Zhlboka sme sa nadýchli (asi hlavne milý Jožko, čo nás celý deň musel znášať), zbalili krompáč, motyku a vrecia na smeti a vydali sa cez Veľkú Svišťovku k už spomínanému Zelenému plesu.
Jožko a Velislav cestou na Svišťovku
Komplikácie sa objavili hneď na začiatku, ale akonáhle sme prekonali najstrmší úsek, s rednúcim vzduchom aj atmosféra prestala hustnúť a tak sme sa už pri Svišťovke tešili celkom dobrej nálade. Tu sa nám naskytol priam dych berúci pohľad na štíty a doliny obkolesujúce malé pleso zelenkastej farby, kdesi v diaľke pod nami. Veru nie, netreba nám Slovákom za krásou hôr do Švajčiarska cestovať.
Čierne a Zelené pleso zo Svišťovky

Cesta zo Svišťovky k Zelenému plesu viedla pomedzi kosodrevinu a jednostaj klesala, čiže aj skál pomaly ubúdalo. Mali sme šťastie na úplné súkromie, tak nás svojou prítomnosťou poctil aspoň kamzík. Túto našu vysokohorskú kozu sme cestou zočili ešte jeden či dva razy, no narozdiel od toho prvého, keď sa zjavil sotva päť metrov pred nami, neveriacky, ba prisahala by som, že trochu pohŕdavo si nás premeral a spokojne, s presvedčením, že sme načisto neškodní, odcupkal preč.

Velislav pri zostupe zo Svišťovky

Bez problémov sme zdolali aj pre nosičov náradia nepríjemnejší, no o to zaujímavejší úsek istený reťazami (mali sme šťastie na suché počasie, keby boli kamene mokré, išlo by sa zrejme veľmi zle) a ešte pred obedom dorazili k plesu. To bolo priam čarovné a tak sme si hneď na jeho brehu posadali a už tradične vybalili obed.

Velislav obeduje

Posilnení jedlom a v dobrej nálade po úspešnom výstupe a zostupe pustili sme sa do roboty. Tej tam bolo požehnane. Ide o úsek veľmi ľahko prechodný. Široká, takmer štrkovitá cestička podľa značenia slúži aj ako cyklotrasa, teda sa niet čo čudovať, že každým krokom pribúdalo ľudí a s nimi i smetí. Ide zjavne aj o obľúbenú trasu školských výletníkov. 

Žľaby na ceste nám ale dali poriadne zabrať. Ani jeden z nás nebol príliš zanieteným hráčom Tetris a tak vo veľa prípadoch problémy riešila hrubá sila. Cestu, čo by nám inak aj veľmi ležérnym tempom nemala zabrať viac ako 2 hodiny, schádzali sme tuším viac než päť. Bola to skúška našej výdrže a priznávam, že na konci už ani netuším ako som za sebou nohy ťahala.

V tejto etape cesty nám už veru nebolo všetko jedno. Pomaly sa blížila hodina odstávky lanovky, ktorú sme stoj čo stoj chceli v našom zúboženom stave stihnúť (hovorím samozrejme v mene mojom a Velislavovom, Jožko je stroj, so závideniahodnou trpezlivosťou), poslednú trasu predpokladanú na hodinu sme s vypätím všetkých síl a maximálnym sebazaprením prešli za 45 minút. Lanovku sme aj skutočne stihli a zmorení sa doplazili až do ubytovne na Skalnatom plese.

s Velislavom pri zostupe zo Svišťovky
Nebolo to ľahké, ale zvládli sme to my, zvládnete aj vy. Ak si na spestrenie času nevezmete krompáč a motyku, užijete si aj jednu z príjemných, neveľmi náročných tatranských túr. 

VEĽKÁ SVIŠŤOVKA A ZELENÉ PLESO

Pokyny odovzdané, cesta naštudovaná, počasie nádherné... Všetko nám hralo do karát a tak prečo si to trochu neposrať medziľudskými vz...

nedeľa 10. augusta 2014

Písal sa 22. jún roku Pána 2014, keď sme sa po prvý raz prebudili v čerstvo zrekonštruovanom Enciáne, budove bývalej lanovky, priamo pod nohami majestátneho Lomnického štítu, na Skalnatom plese.
Pred nami nádherná nedeľa a tak hrdo, s novonadobudnutým titulom tatranských dobrovoľníkov, začal sa písať príbeh slávny-neslávny o Dobroslavovi a Velislavovi na cestách. 

Od samého začiatku nás lákal pochod na Téryho chatu, no aj vzhľadom na našu úbohú telesnú kondíciu sme za reálnejšiu pokladali podstatne menej náročnú cestu na Hrebienok. Nemohol nás predsa sklamať, keď tam bola aj samotná Britská Kráľovná!
Pomaly sme sa teda, v sprievode nášho novonadobudnutého kamaráta (zhodou okolností držiteľa titulu Najušomranejší Slovák do 25 rokov – udeleným ako inak najväčšími znalcami v odbore, nami) doťapkali až ku Zamkovského chate.
Cesta to bola príjemná, s utešenými výhľadmi na Tatranskú Lomnicu a okolité dedinky. Vďaka miernemu klesaniu skutočne viac oddych ako túra. 
Náš prvý problém prekvapivo nespôsobil nedostatok telesnej aktivity počas uplynulého roka, ale naša chorobná nerozhodnosť. Veselá nálada z príjemného zostupu zo Skalnatého plesa nám dodala odvahy a tak sme začali pomýšľať na už spomenutú Téryho chatu. A hoci priateľsky vyzerajúci turisti prichádzajúcich od Hrebienka, nám ani za svet nechceli poradiť, ktorou cestou sa vydať ono rozhodnutie sme nakoniec vykonali. To sme už však boli na cestu samé, keďže náš šomroš sa znechutený rýchlosťou, či skôr pomalosťou svojich spoločníčok radšej odpojil a pokračoval v ceste sám.

V duchu hesla „Pomaly ďalej zájdeš“ sme sa teda vydali v jeho šľapajách na už spomínanú Téryho chatu.
Cesta to bola pomerne nenáročná. V našich očiach menej zaujímavý úsek cez les oživovali utešené kaskády a priehradky na popri nás šinúcom sa potôčiku a čoskoro sa pred nami otvoril prekrásny výhľad na ozrutné vrcholy okolitých štítov z oboch strán lemujúcich skalnatý chodníček. Skutočne veľmi skalnatý, preto ak nie ste milovníkmi pomerne drahých výletov vo vrtuľníku v spoločnosti členov horskej záchrannej služby, dbajte na vhodnú obuv. 
Stúpanie však vo väčšine prípadov nebolo nejaké prudké a my sme sa neprišli zničiť, ale užívať si krásy našej vlasti, preto nám nerobilo problém využiť každú vhodnú príležitosť na oddych.
Nebudem klamať, boli chvíle, keď sa zdalo, že je tá chata akosi nedosiahnuteľne ďaleko, ba ako je našim dobrým zvykom, aj sme si pošomrali. Všetky chmáry nás ale opustili, len čo sme zastali a obzreli si krajinu pod nami.

Nuž a takýmto spôsobom sme sa aj v sprievode mnohých ďalších turistov, ktorí z nás a našej improvizovanej výstroje-nevýstroje mali neraz dobrú zábavu, vytrepali až celkom hore, k vytúženej a ľuďmi prepchatej Téryho chate.
V kľude a závetrí sme pojedli, čo batohy dali a reagujúc na zhoršenie počasia, vyrazili na spiatočnú cestu.

Akonáhle sme sa ale napojili na trasu vedúcu na Skalnaté pleso, situácia sa rapídne zhoršila. A teraz nehovorím o počasí, ale o našom mentálnom rozpoložení. Ako bola cesta z opačnej strany príjemná, tak nám táto dávala zabrať. Fyzická kondícia - dve slová, ktoré človek počúva z každej strany, no až v takejto chvíli si uvedomí ich skutočnú váhu. Miestami sme už prestávali dúfať, že naše spotené nohy niekedy vkročia do vytúženej sprchy, no nakoniec sme to predsalen dobojovali a šťastne dorazili živé a zdravé do úspešného cieľa. 

Toľko k nášmu historickému výstupu. Trasa to bola skutočne schodná aj pre bábovkovitejšie typy, čoho sme obe dobrým príkladom (samozrejme, turistická obuv je nevyhnutnosť!).
Z udivených pohľadov okoloidúcich si nič nerobte, pokiaľ si cestu sami užívate. Aj na nás hľadeli veľmi skepticky (hlavne tí vyparádení v drahom turistickom vybavení, na ktoré by mi nestačil ani otcov mesačný plat) a priznávam, že som pri pár šokovaných komentároch, že sme to nakoniec dokázali chvíľu rozmýšľala či sa nemám uraziť (dovtedy som si neuvedomovala, ako zle sme pravdepodobne vyzerali), no komu by sa chcelo hnevať po takom výkone! Naplnené hrdosťou na seba samé a našu nádhernú vlasť sme sa na celej situácií iba dobre zasmiali a neváhali vyraziť na ďalšiu túru. 

Koľko nám trvali jednotlivé etapy si už asi nespomeniem, no celá trasa možno tých 6 hodín.




Skalnaté pleso - Zamkovského a Téryho chata

Písal sa 22. jún roku Pána 2014, keď sme sa po prvý raz prebudili v čerstvo zrekonštruovanom Enciáne, budove bývalej lanovky, priamo p...

streda 23. júla 2014


Pri túre na Ďumbier a Chopok sa naša partia rozšírila o tretieho člena. Dotyčný prijal cestou meno Pravoslav, ale na horách je lepšie známy ako Horská mačka. Horská mačka je tvor- nezmar. Pomaly kráča, kráča, nezastaví, zahanbujúc všetkých naokolo. A tak sme aj my s Dobroslavom zatli zuby a hajde: Trangoška- chata M.R.Štefánika- Ďumbier- Chopok- Srdiečko- Trangoška. Na internete sme našli náročnosť- stredne náročná trasa, ale z osobnej skúsenosti, túru dokáže zvládnuť každý odhodlaný i sviatočný turista. 

Túru sme začali na naše zvyky pomerne skoro, pre istotu, aby sme sa stihli vrátiť včas. V mysli nám svietila výstraha poobedných letných búrok a všeobecne, skôr skôr ako neskôr.  Výlety s Horskou mačkou majú výhody i v tom, že je motorizovaná! Na Trangošku sa však dá dostať i priamym autobusom z Brezna, ktorý chodí pomerne často, keďže sa jedná o turisticky zaujímavú lokalitu. Dosť na tom, že o 7:30 sme už boli nastúpené na parkovisku Trangoška, Chopok-juh a začali sme kráčať. 
Počasie nás už od začiatku trochu trápilo. Bolo vlhko, pod mrakom, keď sme vychádzali z Bystrice, dokonca pršalo. Zo začiatku, mierne do kopca sme len dúfali, aby nespŕchlo aj nám. Kráčalo sa však dobre, dali sme si bundy a všetko bolo v poriadku. Keď tak nad tým rozmýšľam, radšej pod mrakom ako by nám malo pražiť na hlavy. Na svoje si prišla i moja milovaná píšťalka na medvede, lebo v Nízkych Tatrách (a na Slovensku všeobecne) je ich že vraj neúrekom. A keďže máme pred nimi všetky tri (predpokladám) zdravý rešpekt, len sme pískali a pískali. Nikto pred nami, ani za nami, mohli sme sa odviazať!
Asi po hodinke sme si vycupkali ku odbočke na Jaskyňu mŕtvych netopierov. Z cesty to bolo asi 20 minút do kopca. Jaskyňa si vraj vyžaduje trochu kondície a veľkosť skupiny, ktorú dnu pustia je obmedzená počtom 4-20 kusov. Otváracie hodiny a časy je lepšie pozrieť si dopredu. Naša trasa do jaskyne neviedla, my sme pred sebou mali ešte hodný kus cesty a tak sme sa po drobnej pauzičke pustili ďalej smerom na chatu M.R.Štefánika. 
Neviem, či sa skutočne zlepšujeme alebo to bola len o toľko ľahšia trasa ako tá na Choč, ale stúpalo sa nám veľmi príjemne. Dokonca, keď sme po pár metroch narazili na milú malú tabuľku prosiacu turistov o vynesenie polienka na chatu, neváhali sme. Veď prečo si život trošku neskomplikovať? Hlavne keď sa jedná o čaj ,,zadarmo,,. Stúpali sme ďalej, s klátikom na pleci to šlo už o niečo ťažšie, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Ako poznamenala Horská mačka, v kabelkách nosíme veci oveľa ťažšie. 
Pred pol desiatou sme boli na Štefáničke! Cestou sme stretli len niekoľko ľudí, ani počasie nám nepredpovedalo veľmi rušný deň. Na chate to však vrelo životom. Ľudia stanovali pred ňou, mnoho ich bolo ubytovaných i vo vnútri. Dýchla na nás dobrodružná atmosféra viacdenných výletov na horách. Odložili sme polienka na pomerne vysokú kopu a poctivo zahlásili svoj príchod. Popravde, čakalo nás hore mierne sklamanie. Predpokladali sme ovácie a tak podobne, za to, že sme hore drevo vytrepali. Aspoň nám osobne sa to zdalo ako herkulesovská a záslužná vec. Cestou hore sme i stretli niekoľko turistov, ktorí si nás premerali obdivnými pohľadmi a pochválili nás i slovom. Ľudia na chate to zobrali úplne v pohodičke. Čaj a pocit, že sme niečo prospešné vykonali však stáli zato! Bez polienka sa hore ani neštverajte!

Na Štefánikovej chate sme si posedeli dosť dlhú chvíľku. Vo vnútri bolo príjemne teplučko a v ohnisku blkotal oheň. V porovnaní s vonkajším sychravým počasím a hustnúcou hmlou bola jedáleň porovnateľná s luxusným hotelom. Niečo sme si zajedli, vypili sme si zaslúžený čaj a chtiac nechtiac, predsa sme sa len vybrali ďalej. Rázcestník nad chatou nás posielal po červenej a sľuboval výstup okolo 1 a pol hodiny. Vysvitlo však, že pravdepodobne rýchlejší chodník je uzavretý kvôli erózii a turisti teraz musia ísť miernou obchádzkou. Veľmi príjemným chodníkom sme sa teda vydali najprv dolu kopcom, čo sa nám sprvoti zdalo trochu podozrivé. Najmä keď sme si všimli, že červená značka niekedy kreslená i spolu s inými, niekedy nie. Napriek tomu tam sporadicky bola a popravde, nemali sme kade inokade ísť. Asi pätnásť minút sme išli teda mierne dolu, kým sme nenarazili na rázcestie, tu sme už odbočili do kopca a začalo sa mierne stúpanie, ktoré vlastne skončilo až na vrchole Ďumbiera. 

Cestou sme narazili na ďalší, mierne ošarpaný rázcestník, ktorý nám sľuboval posledných 20 minút ku dvojkrížu na Ďumbieri.
Tu už začíname stretať čoraz viac turistov, mnoho ich išlo od Chopku s tým, že sa hore vyviezli lanovkou. To je pravdepodobne príjemná alternatíva ku stúpaniu z doliny. My sme však klasici a všetko sme odhodlané zvládnuť po svojich. Vydávame sa teda hore, slušne upravenou cestou až sa človek čuduje, či sa chystá zdolať najvyšší vrch Nízkych Tatier. Počas kráčania si fotíme okolité vrchy, aj keď na nešťastie nevidíme do ďaleka kvôli oparu, hmle a mrakom, ktoré sa okolo nás valia. Na druhej strane sme sa však cítili ako v nejakej tajomnej časti rozprávky a tak sme oželeli aj tie výhľady. Do kopca a do kopca, a pred dvanástou sme boli na vrchu. Učupene tam obedovala a fotila sa hŕstka turistov. Tak sme sa pofotili aj my. S krížom i bez kríža, klobúkom na hlave, nejaké tie tajomnejšie, také aj také...2043m.n.m je predsa len niečo. Ďumbier bol úplne perfektný. Úprimne, nie úplne taký ako som si ho predstavovala. V mojej hlave bol Ďumbier pomerne tiahly, hladký kopec, taký ,,typický nízkotatranský,,. Ale ono je Vám to poriadne kopčisko, skaly a proste všetko, čo k vrchu patrí. A výhľad?! Ten musí by za krásneho počasia neskutočný. My sme mali zatiahnuté a aj tak sme boli nadšené.

Keďže však hore fúkalo a bolo mierne vlezlo, rozhodli sme sa na vrchole neobedovať ako to už býva zvykom, ale sme sa dosť rýchlo pobrali naspäť k rozcestníku, pri ktorom sme odbáčali na Ďumbier. Oproti nám už išlo viac turistov, premávka sa celkom zahusťovala. Najedli sme sa teda pod Ďumbierom v spoločnosti opustených turistických potrieb, ktoré si tam pravdepodobne niektorí z turistov šľapajúcich na vrchol odložili a vydali sme sa na Demänovské sedlo. Náš ďalší cieľ bol Chopok. Na sedlo sme išli hrebeňom širokou, kameňmi vykladanou cestou, ktorá miestami vyzerala ako pre koč s dvoj-záprahom.

Naša radosť s briežka dolu kopcom však netrvala dlho. Karta sa obrátila a čakal nás ďalší výstup. Blížili sme sa k Chopku. Keď sme sa na trasu pozerali z Demänovského sedla, zdala sa nám ako riadny zabijak, keď sme však už boli na nej, všetko bolo úplne v poriadku. S náprotivnej strany sme stretali prívetivých turistov, turistov, ktorí sa aspoň pozdravili, a nakoniec i hoviadka, ktoré sa nielen pozdraviť, ale ani odzdraviť nevedeli vôbec. Našťastie je na svete ešte stále na pár mrzútov hneď niekoľko zhovorčivých ľudí. Cestou sme sa porozprávali s fanklubom Milana Rastislava Štefánika, ktorí si to nadšene šinuli na Štefáničku i s milým českým manželským párom, ktorí, čuduj sa svete, vyzerali veľmi dobre vybavení!

Napriek zvyšujúcemu sa počtu turistov pod Chopkom, ich koncentrácia sa skutočne radikálne zhustila až pri lanovke. Pretože nič nie je krajšie ako vyviezť sa na Chopok v žabkách, odfotiť sa s tabuľkou na vrchole a znovu sa zviesť! A skutočne to asi tak funguje, lebo miesto na vrchole ste si museli vybojovať lakťami.

Istá vážnosť peších turistov sa však ešte stále zachováva. Dôkazom toho je napríklad i poľský brat klaňajúci sa našej Horskej mačke. To bol moment dňa! Všimnite si, ako ho Mačka kráľovsky prijíma. Na stanici lanovky sme si zas nedokázali odpustiť typickú ,,záchodovú,, selfie fotku.

Kým sme si sedeli kúsok pod vrcholom, vyhýbajúc sa návalu turistov, užívajúc si posledné zbytky jedla, počasie sa začalo rapídne zlepšovať. Mraky a hmla sa rozchádzali a slnko začalo svietiť na náš zostup. V polke Chopku, keď sa nám z hláv parilo, a cítili sme, ako nám pripeká čelo sme si na to veru aj trochu ponadávali. Ten kopec cez zjazdovku a po chvíli kosodrevinou bol veru najnáročnejšia časť celej trasy. Stále strmo dolu kopcom, začali nás pobolievať prsty i kolená. Začali sme dumať, prečo sme sa vlastne nezviezli dolu lanovkou, keď ju už vystavali. Nakoniec sme sa zhodli, že preto, lebo peniaze, ktoré sme ušetrili radšej použijeme na dobrú večeru.

A tak sme klesali a klesali, a liezlo nám to i na nervy. Chvíľu sme rozmýšľali, že si sadneme a ostaneme tam. Potom sme však zbadali svišťa, bol dosť ďaleko a najprv sme si mysleli, že je to len nejaká zatúlaná mačka. Ale nebola! Potúžený týmto zážitkom, trošku odhodlanejšie sme sa dali do kroku. Dokonca i Ďumbier sa nakoniec vynoril z oblakov. Škoda, že až keď sme už boli na kilometre od vrchola. Z diaľky sme však aspoň videli, kde sme to vlastne boli.



Po hodinke zostupu, ktorý sa zdal nekonečný sme dorazili do               medzistanice lanovky- ku Kosodrevine, z tade to bolo najprv popri zjazdovke, potom už príjemným lesíkom k Srdiečku asi 50 minút, k Trangoške ďalších 10 asfaltovou cestou. Zišli sme to rýchlejšie, cestou si už veselo vyspevujúc. Neboli sme si isté, či to bolo slnkom, únavou alebo všetkým dokopy. Presne o piatej sme boli naspäť pri aute.Výlet sme stihli len tak tak, presne akurát. Len čo sme nasadli do auta, začalo liať ako z krhly, blýskať sa hrmieť... proste dialo sa všetko, čo ku letnej búrke patrí. Máme to ale šťastie!

 Túra nám trvala o niečo dlhšie ako sme predpokladali, ale na našu obhajobu, sedeli sme dlho, predlho (niežeby to bolo fyzicky potrebné) na Štefáničke, pod Ďumbierom i na Chopku. Trasa to bola nádherná, nakoniec sme aj boli rady, že nám pri výstupe až tak nepieklo, aj sme videli, čo sme chceli, aj sa nám dobre kráčalo! Bol to síce časovo dosť náročný, ale na fyzičku nie až tak náročný a na zážitky určite hodný okruh!
Na druhý deň sme dokonca ani nemali svalovicu :) Skvelé!

Pekný deň praje Dobroslav, Velislav i Horská mačka




Trangoška-Ďumbier-Chopok a späť!

Pri túre na Ďumbier a Chopok sa naša partia rozšírila o tretieho člena. Dotyčný prijal cestou meno Pravoslav, ale na horách je lepšie z...

 

© 2015 - Distributed By Free Blogger Templates | Lyrics | Songs.pk | Download Ringtones | HD Wallpapers For Mobile