Bol neskorý večer siedmeho októbra, keď moja ctená ďalekozápadná noha konečne vstúpila na pôdu Ruskej Federácie, s cieľom stráviť v nej niekoľko nasledujúcich mesiacov. Samozrejme, zmysluplne konajúc verejnosti prospešnú aktivitu dotovanú Európskou úniou.
V lietadle som sa zoznámila s mojou novou ohnivovlasou kolegyňou, s ktorou okrem náklonnosti k ryšavým hlavám a cestovaniu zdieľame aj ten istý materinský jazyk. Hneď na letisku v Moskve sme si čakanie na transfer spríjemnili zoznamovacou večerou. Vo veľkom štýle nás ihneď zavialo na východ, preto nesmel chýbať boršč. Priznávam však, že ja som to s rizotom potiahla do trošku väčších krajností.
Okolo druhej hodiny rannej moskovského času sme konečne dorazili do malebného mestečka Kirov. Pred bytovkou nás čakala vysmiata dievčina s výbornou angličtinou a energiou na rozdávanie.
Už v prvú noc sme pochopili, že život v Kirove bude pre nás výzva. Vyškľabujúc sa pri predstave Slovenska ako rozvinutej západnej krajiny, sme po zlyhaní jednej z postelí za ním cez hysterický smiech takmer aj slzu uronili. Tlačiac sa na starom gauči, prikryté plachtami, miesto paplónov, ktoré už vypĺňali diery v skromnom rošte, posledné na čo sme chceli myslieť bolo, na akom semeništi roztočov to máme položené hlavy a prečo je voda z vodovodu taká nechutná.
Rusko je však aj krajina plná šikovných a vynaliezavých ľudí, ktorí úbohým dievčinám zo Slovenska vždy radi pomôžu, preto už spíme na dvoch posteliach a využívame vymoženosti modernej doby akými sú internet či mikrovlnka. Nuž a keďže správny ruský človek prežije všetko a my sme pomerne motivované, čo najlepšie sa adaptovať do prostredia, aj s hliníkovými príbormi sme sa zmierili. Len tú vodu už pre istotu kupujeme...
Z Kirova s láskou,
Dobroslav.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára