Pri túre na Ďumbier a Chopok sa naša partia rozšírila o tretieho člena. Dotyčný prijal cestou meno Pravoslav, ale na horách je lepšie známy ako Horská mačka. Horská mačka je tvor- nezmar. Pomaly kráča, kráča, nezastaví, zahanbujúc všetkých naokolo. A tak sme aj my s Dobroslavom zatli zuby a hajde: Trangoška- chata M.R.Štefánika- Ďumbier- Chopok- Srdiečko- Trangoška. Na internete sme našli náročnosť- stredne náročná trasa, ale z osobnej skúsenosti, túru dokáže zvládnuť každý odhodlaný i sviatočný turista.
Túru sme začali na naše zvyky pomerne skoro, pre istotu, aby sme sa stihli vrátiť včas. V mysli nám svietila výstraha poobedných letných búrok a všeobecne, skôr skôr ako neskôr. Výlety s Horskou mačkou majú výhody i v tom, že je motorizovaná! Na Trangošku sa však dá dostať i priamym autobusom z Brezna, ktorý chodí pomerne často, keďže sa jedná o turisticky zaujímavú lokalitu. Dosť na tom, že o 7:30 sme už boli nastúpené na parkovisku Trangoška, Chopok-juh a začali sme kráčať. 
Počasie nás už od začiatku trochu trápilo. Bolo vlhko, pod mrakom, keď sme vychádzali z Bystrice, dokonca pršalo. Zo začiatku, mierne do kopca sme len dúfali, aby nespŕchlo aj nám. Kráčalo sa však dobre, dali sme si bundy a všetko bolo v poriadku. Keď tak nad tým rozmýšľam, radšej pod mrakom ako by nám malo pražiť na hlavy. Na svoje si prišla i moja milovaná píšťalka na medvede, lebo v Nízkych Tatrách (a na Slovensku všeobecne) je ich že vraj neúrekom. A keďže máme pred nimi všetky tri (predpokladám) zdravý rešpekt, len sme pískali a pískali. Nikto pred nami, ani za nami, mohli sme sa odviazať!
Asi po hodinke sme si vycupkali ku odbočke na Jaskyňu mŕtvych netopierov. Z cesty to bolo asi 20 minút do kopca. Jaskyňa si vraj vyžaduje trochu kondície a veľkosť skupiny, ktorú dnu pustia je obmedzená počtom 4-20 kusov. Otváracie hodiny a časy je lepšie pozrieť si dopredu. Naša trasa do jaskyne neviedla, my sme pred sebou mali ešte hodný kus cesty a tak sme sa po drobnej pauzičke pustili ďalej smerom na chatu M.R.Štefánika. 
Neviem, či sa skutočne zlepšujeme alebo to bola len o toľko ľahšia trasa ako tá na Choč, ale stúpalo sa nám veľmi príjemne. Dokonca, keď sme po pár metroch narazili na milú malú tabuľku prosiacu turistov o vynesenie polienka na chatu, neváhali sme. Veď prečo si život trošku neskomplikovať? Hlavne keď sa jedná o čaj ,,zadarmo,,. Stúpali sme ďalej, s klátikom na pleci to šlo už o niečo ťažšie, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Ako poznamenala Horská mačka, v kabelkách nosíme veci oveľa ťažšie. 
Pred pol desiatou sme boli na Štefáničke! Cestou sme stretli len niekoľko ľudí, ani počasie nám nepredpovedalo veľmi rušný deň. Na chate to však vrelo životom. Ľudia stanovali pred ňou, mnoho ich bolo ubytovaných i vo vnútri. Dýchla na nás dobrodružná atmosféra viacdenných výletov na horách. Odložili sme polienka na pomerne vysokú kopu a poctivo zahlásili svoj príchod. Popravde, čakalo nás hore mierne sklamanie. Predpokladali sme ovácie a tak podobne, za to, že sme hore drevo vytrepali. Aspoň nám osobne sa to zdalo ako herkulesovská a záslužná vec. Cestou hore sme i stretli niekoľko turistov, ktorí si nás premerali obdivnými pohľadmi a pochválili nás i slovom. Ľudia na chate to zobrali úplne v pohodičke. Čaj a pocit, že sme niečo prospešné vykonali však stáli zato! Bez polienka sa hore ani neštverajte!
Na Štefánikovej chate sme si posedeli dosť dlhú chvíľku. Vo vnútri bolo príjemne teplučko a v ohnisku blkotal oheň. V porovnaní s vonkajším sychravým počasím a hustnúcou hmlou bola jedáleň porovnateľná s luxusným hotelom. Niečo sme si zajedli, vypili sme si zaslúžený čaj a chtiac nechtiac, predsa sme sa len vybrali ďalej. Rázcestník nad chatou nás posielal po červenej a sľuboval výstup okolo 1 a pol hodiny. Vysvitlo však, že pravdepodobne rýchlejší chodník je uzavretý kvôli erózii a turisti teraz musia ísť miernou obchádzkou. Veľmi príjemným chodníkom sme sa teda vydali najprv dolu kopcom, čo sa nám sprvoti zdalo trochu podozrivé. Najmä keď sme si všimli, že červená značka niekedy kreslená i spolu s inými, niekedy nie. Napriek tomu tam sporadicky bola a popravde, nemali sme kade inokade ísť. Asi pätnásť minút sme išli teda mierne dolu, kým sme nenarazili na rázcestie, tu sme už odbočili do kopca a začalo sa mierne stúpanie, ktoré vlastne skončilo až na vrchole Ďumbiera. 
Cestou sme narazili na ďalší, mierne ošarpaný rázcestník, ktorý nám sľuboval posledných 20 minút ku dvojkrížu na Ďumbieri.
Tu už začíname stretať čoraz viac turistov, mnoho ich išlo od Chopku s tým, že sa hore vyviezli lanovkou. To je pravdepodobne príjemná alternatíva ku stúpaniu z doliny. My sme však klasici a všetko sme odhodlané zvládnuť po svojich. Vydávame sa teda hore, slušne upravenou cestou až sa človek čuduje, či sa chystá zdolať najvyšší vrch Nízkych Tatier. Počas kráčania si fotíme okolité vrchy, aj keď na nešťastie nevidíme do ďaleka kvôli oparu, hmle a mrakom, ktoré sa okolo nás valia. Na druhej strane sme sa však cítili ako v nejakej tajomnej časti rozprávky a tak sme oželeli aj tie výhľady. Do kopca a do kopca, a pred dvanástou sme boli na vrchu. Učupene tam obedovala a fotila sa hŕstka turistov. Tak sme sa pofotili aj my. S krížom i bez kríža, klobúkom na hlave, nejaké tie tajomnejšie, také aj také...2043m.n.m je predsa len niečo. Ďumbier bol úplne perfektný. Úprimne, nie úplne taký ako som si ho predstavovala. V mojej hlave bol Ďumbier pomerne tiahly, hladký kopec, taký ,,typický nízkotatranský,,. Ale ono je Vám to poriadne kopčisko, skaly a proste všetko, čo k vrchu patrí. A výhľad?! Ten musí by za krásneho počasia neskutočný. My sme mali zatiahnuté a aj tak sme boli nadšené.
Keďže však hore fúkalo a bolo mierne vlezlo, rozhodli sme sa na vrchole neobedovať ako to už býva zvykom, ale sme sa dosť rýchlo pobrali naspäť k rozcestníku, pri ktorom sme odbáčali na Ďumbier. Oproti nám už išlo viac turistov, premávka sa celkom zahusťovala. Najedli sme sa teda pod Ďumbierom v spoločnosti opustených turistických potrieb, ktoré si tam pravdepodobne niektorí z turistov šľapajúcich na vrchol odložili a vydali sme sa na Demänovské sedlo. Náš ďalší cieľ bol Chopok. Na sedlo sme išli hrebeňom širokou, kameňmi vykladanou cestou, ktorá miestami vyzerala ako pre koč s dvoj-záprahom.
Naša radosť s briežka dolu kopcom však netrvala dlho. Karta sa obrátila a čakal nás ďalší výstup. Blížili sme sa k Chopku. Keď sme sa na trasu pozerali z Demänovského sedla, zdala sa nám ako riadny zabijak, keď sme však už boli na nej, všetko bolo úplne v poriadku. S náprotivnej strany sme stretali prívetivých turistov, turistov, ktorí sa aspoň pozdravili, a nakoniec i hoviadka, ktoré sa nielen pozdraviť, ale ani odzdraviť nevedeli vôbec. Našťastie je na svete ešte stále na pár mrzútov hneď niekoľko zhovorčivých ľudí. Cestou sme sa porozprávali s fanklubom Milana Rastislava Štefánika, ktorí si to nadšene šinuli na Štefáničku i s milým českým manželským párom, ktorí, čuduj sa svete, vyzerali veľmi dobre vybavení!
Napriek zvyšujúcemu sa počtu turistov pod Chopkom, ich koncentrácia sa skutočne radikálne zhustila až pri lanovke. Pretože nič nie je krajšie ako vyviezť sa na Chopok v žabkách, odfotiť sa s tabuľkou na vrchole a znovu sa zviesť! A skutočne to asi tak funguje, lebo miesto na vrchole ste si museli vybojovať lakťami.
Istá vážnosť peších turistov sa však ešte stále zachováva. Dôkazom toho je napríklad i poľský brat klaňajúci sa našej Horskej mačke. To bol moment dňa! Všimnite si, ako ho Mačka kráľovsky prijíma. Na stanici lanovky sme si zas nedokázali odpustiť typickú ,,záchodovú,, selfie fotku.Kým sme si sedeli kúsok pod vrcholom, vyhýbajúc sa návalu turistov, užívajúc si posledné zbytky jedla, počasie sa začalo rapídne zlepšovať. Mraky a hmla sa rozchádzali a slnko začalo svietiť na náš zostup. V polke Chopku, keď sa nám z hláv parilo, a cítili sme, ako nám pripeká čelo sme si na to veru aj trochu ponadávali. Ten kopec cez zjazdovku a po chvíli kosodrevinou bol veru najnáročnejšia časť celej trasy. Stále strmo dolu kopcom, začali nás pobolievať prsty i kolená. Začali sme dumať, prečo sme sa vlastne nezviezli dolu lanovkou, keď ju už vystavali. Nakoniec sme sa zhodli, že preto, lebo peniaze, ktoré sme ušetrili radšej použijeme na dobrú večeru.
A tak sme klesali a klesali, a liezlo nám to i na nervy. Chvíľu sme rozmýšľali, že si sadneme a ostaneme tam. Potom sme však zbadali svišťa, bol dosť ďaleko a najprv sme si mysleli, že je to len nejaká zatúlaná mačka. Ale nebola! Potúžený týmto zážitkom, trošku odhodlanejšie sme sa dali do kroku. Dokonca i Ďumbier sa nakoniec vynoril z oblakov. Škoda, že až keď sme už boli na kilometre od vrchola. Z diaľky sme však aspoň videli, kde sme to vlastne boli. 
Po hodinke zostupu, ktorý sa zdal nekonečný sme dorazili do medzistanice lanovky- ku Kosodrevine, z tade to bolo najprv popri zjazdovke, potom už príjemným lesíkom k Srdiečku asi 50 minút, k Trangoške ďalších 10 asfaltovou cestou. Zišli sme to rýchlejšie, cestou si už veselo vyspevujúc. Neboli sme si isté, či to bolo slnkom, únavou alebo všetkým dokopy. Presne o piatej sme boli naspäť pri aute.Výlet sme stihli len tak tak, presne akurát. Len čo sme nasadli do auta, začalo liať ako z krhly, blýskať sa hrmieť... proste dialo sa všetko, čo ku letnej búrke patrí. Máme to ale šťastie!
Túra nám trvala o niečo dlhšie ako sme predpokladali, ale na našu obhajobu, sedeli sme dlho, predlho (niežeby to bolo fyzicky potrebné) na Štefáničke, pod Ďumbierom i na Chopku. Trasa to bola nádherná, nakoniec sme aj boli rady, že nám pri výstupe až tak nepieklo, aj sme videli, čo sme chceli, aj sa nám dobre kráčalo! Bol to síce časovo dosť náročný, ale na fyzičku nie až tak náročný a na zážitky určite hodný okruh!
Na druhý deň sme dokonca ani nemali svalovicu :) Skvelé!
0 komentárov:
Zverejnenie komentára